Parstelvan Pečať – Silvia Zeumerová
Na knihu od Silvii Zeumerovej Parstelvan som bola veľmi zvedavá. Bolo za tým to, že som autorku videla aj naživo a predsalen veľkým lákadlom bolo aj to, že táto kniha je konštruovaná ako poetický príbeh plný fantasy prvkov. Čiže niečo nové, čo som ešte pri slovenských autoroch nevidela.
Hovorí najmä o láske dvoch ľudí, ktorí budú stať pred prekážkami. Tou hlavnou prekážkou bude práve láska. Do tohto ľúbostného príbehu vstupujú čarovné bytosti – víly a jazerné bytosti, tí, ktorí medzi Darnáliou a Branarom vytvoria priepasť, i keď nie náročky. Ľúbostnému vzťahu sa bohužiaľ darí prekryť nejakú akciu či zaujímavejšiu dejovú linku. Vyhnanie Branara, jeho očisťovanie mena, hľadanie odpovedí okolo smrti strážcu pečate … to všetko ide na druhú koľaj.
Krásne myšlienky, téma knihy i iný spôsob prezentovania autorky zatienilo viacero negatív tejto publikácie. Čím však začať? Samotný dej sa pred čitateľom otvára neuveriteľne spomalene. Samotné kráľovstvo a svet vytvorený autorkou nemá jasné kontúry. Skôr je prezentovaný zbežne, čo je prekvapivé, keďže autorka využíva množstvo priestoru na opisy, ktoré sú však skôr defektné ako prospešné. „Vyžíva“ sa vo vyznaniach lásky, vo vnútorných pocitoch, ktoré nikam nevedú či v opisoch dokonalosti niekoho druhého. Akčných scén sa tu čitateľ nedočká, samotný jeden súboj, ktorý je do príbehu vložený potom vyznieva smiešne. Knihe chýba napätie, ktoré by nútilo čitateľa zahĺbiť sa do knihy. Netreba sa pri nej ani viac koncentrovať, lebo je veľmi jednoducho písaná.
Samotnou kapitolou sú hlavní hrdinovia : Branar a Darnália. Veľmi dlho som sa nestretla s tak otravnou a blbou hrdinkou ako v tejto knihe. Veľmi som sa snažila s ňou „skamarátiť“, ale to sa nedalo. Nechápala som jej myšlienkové pochody a maniere. Pre príklad na konci knihy je časť, kedy vraví Branarovi, že sa s ním nechce baviť, no a potom sa sťažuje, že sa s ňou normálne nebaví… (Ani ja by som sa s ňou nebavila 😀 😀 ) Ďalšou vecou je jej zamilovávanie sa. Ona dokázala v priebehu pár hodín prísť na to, že niekoho neskonale miluje a je to pravá láska. Čo sa však týka lásky, tomu sa budem ešte venovať neskôr. Aký bol Branar? Uplakaný, citlivý, oddaný … Tieto tri veci mi pri ňom napadnú ako prvé. Nie typické vlastnosti mužského hrdinu. Bol možno v niečom atraktívnejší, keďže nepredstavoval zabehnuté ideály, no niekedy to pôsobilo aj tak, že bol slaboch. Nesnažil sa sám od seba preukázať nevinu, nehľadal spôsoby, ako by to mohol urobiť, podriaďoval sa každej žene, ktorá sa pred neho postavila…atď. Čiže to, že ho spravila autorka citlivejším, nezaručilo, že bol aj pre čitateľa protagonistom, ktorý by ho presvedčil.
Bol by ju privinul, celkom ako dieťa. Darnália však nebola princezná z rozprávok, zakliata deva alebo lesná víla. Bola to žena z mäsa a kostí. Dokázala byť rozumná a prísna, ale radšej bývala zádumčivá alebo neskrotne veselá a smiala sa huncútsky a bezstarostne. A voňala … Branar poznal ženy, čo na sebe niesli zvodný nádych korenia, vôňu čerstvého mlieka, ľahký závan slnečného dňa, liečivých byliniek, ale aj ponuré tóny tymianu, tmavého medu, masti, hrdze či slamy. Darnália voňala sladkým maslom, teplým prachom z ciest, kvetmi, mladým ihličím a dymom z pahreby. Branar už nedokázal odporovať vlastným pocitom a túžbam. Voňala všetkým, čo mu pripomínalo domov. Takže to je jeho cesta. (84-85)
Láska bolo to, na čom stál celý príbeh. Malo to svoje negatíva…ale musím povedať aj to, že autorka mala niekoľko myšlienok, ktoré boli veľmi hodnotné (len to spracovanie a správanie hrdinov pokrivkávalo). Parstelvan som vnímala ako priestor, do ktorého chcela vložiť autorka kus pravej lásky. Snažila sa povedať, že skutočná láska neznamená nejaké pobláznenie alebo chvíľkový ošiaľ, ale že pretrváva aj keď nevyzerá všetko vo vzťahu v poriadku. Je to veľmi krásna myšlienka a práve vďaka nej som našla určité pozitíva tejto knižky. Lenže bola som zmätená zo spôsobu, akým to už prezentovala. Nebola to našťastie jediná pekná myšlienka knihy a aj vďaka tomu sa vylepšilo jej skóre. Celkom zaujímavé je i to, že kniha nepredstavovala žiadne záporné postavy.
Prvky jedinečnosti mohol titul niesť ešte prostredníctvom poetického textu. Nebolo ho síce až tak veľa, ale páčil sa mi. Išlo o dorozumievanie medzi vílami, čiže to aj určitým spôsobom poukazovalo na odlišnosť medzi bytosťami. Tento prvok knihy ma teda potešil a nehnevala by som sa, keby je tam aj vo väčšej miere.
´,,Od zla sme predsa naskrz vybočili,
oddali sa láske a teraz sú z nás víly.
Sľúbil som slúžiť láske až do skonu
a láska k tebe chcem zložiť poklonu.
Via Silvae, tak nekonečne túžim
odovzdať ti svoj sľub a náruč ruží,
ktorých farby, vôňu, pôvab a krásu
k tvojmu nemôžem prirovnať jasu.
Lásky našej, ver, budem obranárom
v boji, kde by som bojoval
a zvíťazil nad Branarom.“
„Nemusíš súbojiť len pre to poznanie,
že moje srdce žiadnemu človeku,
ale len tebe verne je oddané.
A to rovnako teraz i vo veku.“
„Viem to predsa, moja milovaná,
hlúpy strach odpusť mi, drahá eniama.
Poďme už, spoločnosť nám uniká!“
„Len sa drž – mňa, svetla a chodníka.“ ´
(112-113)
Knižka s nádhernou obálkou, s pekným videom a energickou autorkou sľubovala fantastický príbeh. Napokon v mojich očiach stroskotal na slabom deji a otravnej hrdinke. Príbeh lásky však ešte môže autorka zachrániť v ďalších častiach, lebo verím, že i ona odstupom času by niektoré prvky Parstelvanu zmenila. Mám dilemu, komu by som knihu odporučila. Skôr dievčatám, ktoré si potrpia na romantike a nepotrebujú prepracovaný dej a akciu. A hlavne by som vymedzila vekovú kategóriu okolo 14-15 rokov. Starších čitateľov by mohlo toto čítanie nemilo prekvapiť. Stále však verím, že autorka po tomto debute bude mať šancu vylepšil svoj fantasy svet. 🙂
Moje hodnotenie
2.5/5
Autor: Silvia Zeumerová
Názov: Parstelvan (Pečať) (2018)
Foto: dusazeny.sk
Úryvok je citovaný z knihy Parstelvan (Pečať) , str. 112-113, 84-85
