minirecenzie – Nevďačná cudzinka, Postrehy emigrantky

0
469
irena brežná

Irena Brežná je autorka poznačená skúsenosťou emigrácie. V roku 1968 sa dostala do Švajčiarska, v ktorom sa mala asimilovať. Táto skúsenosť ovplyvnila jej život, zmýšľanie i  tvorbu. Vplyv emigrácie má čitateľ  možnosť postrehnúť v jej esejách, reportážach a prózach.

Nevďačná cudzinkaNevďačná cudzinka

Od Ireny Brežnej mám prečítané dokopy zatiaľ 3 tituly. V tomto mesiaci som prečítala dva, ktoré som vložila do tohto článku. Z nich ma viac zaujala publikácia Nevďačná cudzinka, ktorá sa mi jednak lepšie čítala, ale i po obsahovej stránke ma viac zaujala.

 

 „Som jazyková havarijná služba, krúžim v jazykoch ako v kľukatých uličkách, dotýkam sa jedného či druhého ramena a pozerám do mnohých očí. Sú to jatriace jazdy. Pri prvom stretnutí so svojimi klientmi som zvedavá na ich problém, po druhý raz sa jeho vzorec prehlbuje, po tretí raz opakuje, po štvrtý raz ma hnevá, po piaty raz ma zaťažuje, po šiesty raz hlásim tlmočníckej centrále, že mám závrat. Točenie hlavy je obvyklá choroba z povolania. Do jazykového kolotoča za mňa potom nastúpi kolegyňa (s. 106).“

Titul Nevďačná cudzinka je zložený z dvoch rozprávaní. Jedno reflektuje autorkinu osobnú skúsenosť s cudzinou – jej zážitky, pocity, dojmy, ktoré ju sprevádzali počas udomácňovania sa. Druhé rozprávanie zobrazuje jej osobnosť v roli tlmočníčky, kedy sa pred čitateľom otvárajú príbehy iných emigrantov. Dokopy to vytvára hodnotnú knihu, ktorá dáva čitateľovi podnety k premýšľaniu, ale i obraz neistôt a strát.

Musím podotknúť, že sa mi páčili obe rozprávania, ktoré boli dosť osobné a úprimné. V tomto prípade by som pokojne prijala aj hrubšiu knihu. Odzrkadľovala nielen vnútorný svet, v ktorom si našli miesto neistota a strach, rovnako ako i nebojácnosť a vytrvalosť, ale v prípade iných osudov, ponúkala ešte ďalšie a ďalšie skúsenosti s asimiláciou. Tú si ja vo svojom vnútri ani neviem predstaviť. Pre mňa je predstava odídenia z domoviny tak ťažká, že zrejme by som to ani nezvládla po psychickej stránke (asi jedine ČR by som ešte zvládla). Možno to vo mne aj naštartovalo takú túžbu vidieť to inými očami. Oči Ireny Brežnej to ponúkli bez obalu a priamo.

Nevďačnú cudzinku vám určite odporúčam prečítať, ak ste zvedavý na túto tematiku. Štýlu autorky sa vôbec nemusíte obávať, lebo jej rozprávanie vás vtiahne medzi riadky.

„Neboli sme veselé. Melanchólia urobila svoje. Táto tragická majsterka mala réžiu. Náš štýl nebol čistý. Pre nás stále vládol výnimočný stav. Tiahli sme do poľa a svoju cudzotu sme neskrývali. Bola našou bolesťou a naším esom. Obliekali sme ju do krikľavých látok zo secondhandu. Nože sa pozrite, núdza môže mať svoje výhody. Priniesla nám veľa pohoršenia. Usilovne sme zbierali závisť a kupovali si za ňu sebaúctu. Ukazovali sme, čo sme mali, nič sme si neodkladali na neskôr. Ovládal nás hlad po uznaní, existovalo len tu a teraz (s. 110).“

postrehy emigrantky Postrehy emigrantky

Titul Postrehy emigrantky je zatiaľ posledná publikácia, ktorá vyšla autorke na Slovensku (2017). Dokopy si slovenský čitateľ môže prečítať už šesť jej kníh. Texty v tomto výbere pozostávajú z rozmanitých tém, ktoré sa odohrávajú na Slovensku, v Československu, Čečensku, Rusku i vo Švajčiarsku. Vznikali v rozpätí rokov: 1981 – 2017. Kniha Postrehy emigrantky poukazuje na vzťahy, hľadanie vlastnej identity, pravdy, domova, slobody i cudzoty..

Kniha ma však zaujala menej ako Nevďačná cudzinka. Začiatok som si úplne vychutnáva a bola som vtedy ešte presvedčená o tom, že to tak bude počas celého titulu. Prišli však eseje, ktoré ma nezaujali. To, čo som si pôvodne myslela, že sa bude držať v jednej tematike sa začalo rozrastať…až napokon to na mňa pôsobilo porozhadzovane všetko so všetkým. Netvrdím, že jednotlivé eseje a reportáže nemajú čo ponúknuť. Ich rôznorodosť však na mňa mala opačný efekt, aký mal byť. Zároveň netvrdím, že je to zlá kniha, skôr tu teraz porovnávam dva tituly od jednej autorky, z ktorých mi lepšie sadol Nevďačná cudzinka.

Ak sa už rozhodnete pre Postrehy emigrantky alebo Nevďačnú cudzinku, určite vám texty I. Brežnej rozšíria obzory a oproti iným „kabelkovým“ knihám vám ponúknu aj literárnosť na vyššej úrovni. Práve istá hravosť v jazyku dodáva titulom významnú črtu, ktorá ide ruka v ruke s myšlienkovým aparátom autorky.

„Ať žije svobodné a nezávislé Československo! – (Hanba okupantom!) – (Slobodu Dubčekovi!) – (Strácame svojich najlepších priateľov) – (Na vašu a našu slobodu!)
S týmito transparentmi sa 25. augusta  1968 vydali tri Rusky a päť Rusov na Červené námestie. Niesli ich zmotané a ukryté pod oblečením, posadili sa na schody pred Kremľom a tam pred centrom moci rozvinuli svoj nesúhlas s aktom brutálneho násilia proti suverénnemu československému štátu. Boli to poetka Natalia Gorbanevská s trojmesačným synčekom v kočíku, jazykovedkyňa Larisa Bogoraz, študentka Taťjana Bajeva, jazykovedec Viktor Fainberg, robotník Vladimír Dremľuga, matematik Konstantin Babickij, učiteľ matematiky a fyzik Pavel Litvinov, študent a básnik Vadim Delone. Prejav ich občianskej odvahy trval iba päť minút. Vzápätí totiž pribehli tajní v civile, tvárili sa, akoby boli len uvedomelými a rozhorčenými sovietskymi občanmi, ktorí bránia svoju vlasť a roztrhali plagáty, vrhli sa na demonštrujúcich a jeden z nich kopol Viktora Fainberga do tváre. Viktorov chrup potom ležal na Červenom námestí ako dôkaz aktu slobodnej vôle (s. 20-21).“

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu