#minirecenzie 6

0
153
Simon Stålenhag – Pasáž

Utopická publikácia švédskeho autora Simona Stålenhaga je spojením fantázie a severského ilustrátorského náhľadu na postapokalyptické prostredie Ameriky. Čitateľ vďaka textu a publikáciám putuje popri vrakoch áut, rozpadnutých budovách, nadrozmerných dronoch a rozpadajúcej sa konzumnej spoločnosti. Človeka už viac riadi technológia ako jeho samotné zmýšľanie, komparovanie, dedukavanie.. Necháva sa úplne podriadiť strojom. Je z neho mozgovo nefunkčný jedinec, ktorý sa stal úplne závislým na virtuálnej realite. Desivá atmosféra tejto spoločnosti atakuje recipienta a vsúva mu otázky i o dnešnom svete a jeho myslení. Pasáž môže niekoho zaujať ilustráciami, iného viac textom, pri ktorom si môže dotvárať načrtnuté obrazy, no najpodstatnejšia sa i tak stáva myšlienka, ktorá neobíde žiadneho čitateľa.

Mňa pri tomto titule sklamal text. Od neho som čakala viac napätia a asi aj akcie. Prišiel mi strnulý a naozaj si ho čitateľ musel viac dotvárať. Na druhej strane tie ilustrácie boli super. Vnášali na stránky knihy ponurú atmosféru, ničotu a melanchóliu. Aj samotný záver je skôr lepšie spracovaný ilustráciou ako textom. Preto mám z knihy celkom zmiešané pocity. Oveľa viac si to viem predstaviť ako komiks, poprípade film. Takto to malo úžasnú myšlienku, len to spracovanie mi úplne nesadlo.

Moje hodnotenie

3/5

Jiří Holub – Jednoducho na mňa zabudli

Jedna z najdojemnejších knižiek v júli bola určite táto. Jednak, že je veľmi pekne graficky spracovaná, ale aj to vnútro, ten príbeh je taký silný, že mi bolo pri jej konci do plaču. Jedná sa aj o vojnovú tematiku, no primárne ide o správanie samotného človeka. O správanie najhrubšej brutality, v ktorej sa dokaličíme navzájom. Smútok však v ľuďoch môže pretrvávať, aj keď už nestojíme proti sebe so zbraňami. Ľudské vzťahy sa pretrhávajú, rodina nestojí pri sebe, nesnaží sa pomáhať, skôr len vyčkávať, čo môže z nej vyťažiť jedinec. Jednoducho na mňa zabudli je kniha, ktorá reflektuje minulosť, no stále zostáva aktuálna a načrtáva problém i dnešnej spoločnosti. Nabáda čitateľa k zamysleniu sa nad spoločnosťou, ako aj nad sebou samým. Začítať sa do tejto tenučkej knižočky sa vám určite oplatí a veľmi vám to odporúčam. Mňa očarila, dostala a strelila mi emočnú facku. Ak však máte práve chuť na niečo veselé, radšej si počkajte, lebo z tohto príbehu vám bude istotne do plaču.

Moje hodnotenie

5/5

Brian Innes – Dějiny mučení

Na prvý pohľad nevábivá téma knihy, nemusí každého zaujať. Jej vnútro prezentuje bohužiaľ krutosť ľudí, ktorá neutícha ani v dnešných časoch a možno práve preto je aj potrebné o nej vravieť a prezentovať ju. Kniha nepojednáva len o spôsoboch a nástrojoch mučenia, ktoré ľudia využívali v minulosti, ako aj v súčasnosti, ale snaží sa zachytiť aj boj proti mučeniu. Či už sa jedná o jednotlivcov, alebo organizácie. Stojí za zamyslenie, čo povedal Jean-Paul Sartre v roku 1958: „Mučenie nie je ani civilné, ani vojenské … Je to mor, napadajúci celú našu spoločnosť.“ Nezabúdajme ani na 26. jún – Medzinárodný deň na podporu obetí mučenia.

Spôsob, akým je kniha napísaná a doplnená o ilustrácie a poznámky mi úplne sadol. I napriek nepríjemnej téme sa mi kniha čítala veľmi dobre a niekedy som aj zabúdala, že čítam v češtine. V niektorých úsekoch síce zachádza do podrobností pri mučení, no neprekračuje hranice nechutnosti. Nie je ani potrebné sa zaoberať všetkými kapitolami, stačí si uvedomiť, čo sa dialo a deje a byť angažovaný proti tomu.

Moje hodnotenie

5/5

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu