#minirecenzie 5

0
207

Varlam Šalamov – Kolymské poviedky

Varlam Šalamov patrí k najväčším ruským autorom 20. storočia. Je známy najmä vďaka svojej publikácii Kolymské poviedky.  Kniha zachytáva v poviedkovej forme osudy mnohých väzňov v oblasti regiónu Kolyma. Samotného autora postihol rovnaký osud. Niekoľko rokov strávil v gulagoch, čo ho určite inšpirovalo k napísaniu tejto knihy. Kniha v sebe znesie veľkú dávku úprimnosti, krutosti hraničiacej z ľahostajnosťou a nádeje na prežitie. Samotný štýl autora je priamy, bez zbytočných opisov čitateľa vtiahne do deja, prostredia a morálnych dilem. Pred recipientom sa otvára svet v hlade, v bolestiach, v smútku, v práci a v nekonečnej zime. Čítanie tejto knihy utvrdí nad potrebou ľudskosti a ponaučuje nás  v našich historických chybách, kedy stál človek proti človeku. Sám autor o svojej tvorbe povedal:

´Som len kronikár vlastnej duše. Opieram sa o pamäť svojho tela. Ukladám vrstvy toho, čo sa zafixovalo v duši, na papier. Treba písať, aby sme zaznamenali aspoň časť z toho, čo nás zranilo. Moje poviedky sú o jednotlivcoch v extrémnych podmienkach, aké ešte nezobrazil nijaký spisovateľ … A moja próza zachytáva to „nič ľudské“, čo v človeku zostáva za takých okolností


Ak vás zaujíma táto časť našich ľudských dejín, tak Kolymské poviedky ju pred vami otvoria bez nejakého „obalu“. 

Mne sa knižka čítala najprv veľmi dobre. Naozaj ma úplne vtiahla, no zároveň i keď som bola vtiahnutá, tak vždy len ako sledovateľ, nikdy nie ako konkrétna osoba. Ponúkla mi niekoľko pohľadov na gulag, na jeho štruktúru, väzňov, na jeho jednotlivé časti a napokon jednotlivé ľudské osudy. Niektoré poviedky boli navzájom prepojené, či postavami, alebo daným prostredím. Najprv mi to prišlo ako pozitívum, no neskôr počas čítania, by som si to skôr vedela predstaviť ako jednotný románový príbeh. To by však bolo len moje želanie, keďže je mi zrejmé, aký názor na román mal sám autor. Ku koncu čítania, v rámci posledných 100 strán sa mi už stávalo, že sa mi to celé začalo zlievať. Vytváral sa mi pocit, že jednotlivé osudy nesú v sebe dávku všednosti a sú opisované na jeden štýl neustále. Možno by to niekomu nevadilo a práve tým by si ho autor získal, keďže je nemenný a stály. U mňa to však negatívne vyvrcholilo v tom zlievaní sa poviedok. ( to je dôvod, prečo by som to videla lepšie v románe) Nič to však nezmenilo na hlavnej téme a myšlienke, ktorá osloví drsno každého čitateľa. Na knižku však musíte mať náladu. No ak ju už budete mať, tak sa do čítania určite pustite! 

Moje hodnotenie 4/5

Winfried Georg Sebald – Vysťahovalci

Knižka Vysťahovalci svojou obálkou ťažko veselo žmurkne na nádejného čitateľa pretože, jej obálka pôsobí ponuro, melancholicky, deprimujúco… Možno povedať, že aj jej vnútro je také? Jednoznačne v sebe nesie štyri životné príbehy chlapov, ktorí sa stali vysťahovalcami, cudzincami a prešli mnohými zmenami vo svojom živote. Nesie v sebe nielen príbehy konkrétnych štyroch postáv: Henryho Selwyna, Paula Bereytera, Ambrosa Adelwartha, Maxa Ferbera, ale i spomienky na rodinných príslušníkov a aj na jednotlivé vsuvky daných rozprávačov. Recipient prechádza vďaka rozprávaniu dlhšími časovými úsekmi, rôznymi miestami, konkrétnymi dejinnými udalosťami a jednotlivými subjektívnymi zmenami v zmýšľaní jednotlivcov. Vnára sa do ich života, do ich putovania a taktiež do ich domoviny, ako aj do pohľadu na cudzie miesta a nové tváre v ich živote. Čitateľ do seba nasáva každé jedno slovo, ktoré nie je vždy šťastné, ocitne sa v situáciách, ktoré by nechcel vyskúšať na vlastnej koži a cez hlavných protagonistov zažíva, aké je to opustiť svoju vlasť. Kniha tak aj napokon vo svojom vnútri môže vyznievať ponuro a melancholicky, no s veľkou dávkou úprimnosti a emócie, ktoré jej pridávajú na autenticite a ponúkne čitateľovi zaujímavé životné príbehy, ktoré ho môžu obohatiť. Obohatením publikácie sú aj fotografie, ktoré slúžia k lepšej predstave.

Čo v mojom prípade knihe ubralo, bol pre mňa počiatočný problém sa do nej začítať. Zo začiatku som bola z toho zmätená, keďže tie príbehy rozprávala iná postava + tam boli rozoberané aj životy iných postáv… Tie štyri zozbierané príbehy boli zaujímavé, boli dobre rozpísané a doplnené s fotografiami, no mne tam v závere chýbalo ešte niečo od samotného autora, kde by dal na papier svoje emócie a svoj pohľad sumarizoval. Lebo ono sa píše na obálke: ,,…Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom.“ To vidno v jednotlivých príbehoch, no urobilo by mi radosť, keby je tam poznačené, čo to všetko dalo autorovi a ako ho to ovplyvnilo pri štúdiu jednotlivých osôb a ich životov. V tom prípade by som bola úplne spokojná.

Moje hodnotenie 4/5

Josh Malerman – Naslepo

Neotváraj oči, inak zomrieš! – hlavné varovanie tohto príbehu a nového sveta. Ak totižto niekto mal otvorené oči a zbadal TO alebo toho TVORA, ktorého nemohol nikto vidieť, zošalel, zostal veľmi smutný a jediným jeho cieľom sa stala samovražda. Takto vymrie značná časť ľudstva a vyhliadky do budúcna nevyzerajú dobre. Malorie má jedinú nádej na záchranu,  spolu s dvoma malými deťmi sa musí vydať na rozbúrenej rieke v člne a nájsť hŕstku ľudí, ktorí prežili a spravili si „základňu“, v ktorej je bezpečno. Musí však ísť poslepiačky a na záchranu jej môže slúžiť len sluch a odhodlanie.

,,Aký človek sa ukrýva, keď prichádza koniec sveta? Keď sa bratia zabíjajú, keď sú ulice amerických predmestí nakazené vraždením…aký človek sa ukrýva za dekami a šatkami na očiach? Otázka (Odpoveď) znie: Väčšina ľudí. Povedali im, že zošalejú. A tak šalejú.“ (183 s.) 

Téma knižky sa mi veľmi páčila. Čítalo sa to v podstate samo, tie strany ubiehali, ani neviem ako. Veľmi ma to bavilo, i keď nemala som až taký pocit, že čítam horor. Možno práve tie časti, ktoré vo mne mali vyvolať strach, sa môj mozog rozhodol nepredstaviť si do takej miery, lebo cítil to varovanie, že sa nechcem báť. 😀 😀 Každopádne ako som napísala téma je veľmi zaujímavá a neviem si predstaviť, čo si autor predstavuje pod tým tvorom, ktorý ich všetkých privedie k zabíjaniu. Neviem si rovnako predstaviť ani to, ako to všetko vysvetlí a ako sa to celé dorieši. Som veľmi zvedavá, mám mnoho otázok a to tajomno, s ktorým autor zaobchádza veľmi opatrne, naozaj nedovolí čitateľovi vedieť nič navyše. Aj samotné postavy boli pekne charakterovo vyčlenené a každá sa prihovorila čitateľovi svojim vlastným spôsobom. Nedelili sa len na dobré/zlé, ale niesli v sebe svoje vlastné tajomstvá, prehrešky, spomienky, nádeje, čo ich robilo individuálne jedinečnými. Ak máte chuť si prečítať niečo dynamické, napínavé a tajomné, tak vám určite odporúčam práve tento titul. Mne pri ňom nič nechýbalo a veľmi sa poteším, ak sa niekedy dočkáme aj preloženého pokračovania. Tuším by pokračovanie malo byť napísané niekedy v októbri.. A preto si nechám to 0.5 do zálohy 😛

Moje hodnotenie 4.5/5

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu