minirecenzia – Spomienky na moje smutné pobehlice

0
96

Gabriel García Márquez – Spomienky na moje smutné pobehlice

Po dlhšej dobe som opäť siahla po diele kolumbijského autora Márqueza. Môj výber nebol nijakým spôsobom premyslený, siahla som po knihe, ktorá mi padla do rúk. A áno, 100 strán pôsobí ako rýchlovka medzi knihami, no nakoniec ma celkom dosť potrápila.

Príbeh je o deväťdesiatročnom starcovi, ktorý sa počas života nebol schopný zamilovať. Svoj život, lásku a romantiku, vedel prežiť len v náručí nevestinských pobehlíc. Všetko sa zmení v jeho vysokom veku, kedy tam stretne mladú krásku, ktorá mu zmení jeho doterajšie vnímanie lásky.

Prvé strany knihy mi išli naozaj ťažko. Stále som knihu odkladala, lebo ma v nej nemalo čo zaujať. Rozprávanie starca bolo síce niekedy záživnejšie, no stále pomalé, bez toho, aby sa niečo odohrávalo. Prvotne ma nenadchli ani prvky, ktoré majú nalákať čitateľa ku knihe, Márquezova irónia a satira. A kde boli „dedkove“ pobehlice? Celkovo je názov titulu klamlivý. Čitateľ sa dozvedá, že hlavný protagonista značnú časť života prežil v nevestincoch, no jeho spomienky tým aj blednú. Nespomína na konkrétne udalosti, ktoré by boli späté s daným prostredím, ani na hlavné aktérky. Sústreďuje sa len na aktuálnu 14-ročnú neviestku, ktorú sa snaží otcovsky chrániť, pritom však žiarli a chce ju mať pre seba. I keď sa v jednotlivých momentoch pre mňa črtalo isté zlepšenie textu a príbehu, neviem, čo by mi to mohlo dať.

Niekomu sa celý obsah môže zdať zvrátený. Chápem. Snažila som sa pozerať poza to, snažila som sa nájsť nejaké hlbšie myšlienky, podnety, ktoré by z diela tak známeho autora, mohli spraviť nadčasový román. Ja som ich tam nenašla. I keď to porovnávam s inými jeho titulmi, titul Spomienky na moje smutné pobehlice sa nachádza niekde na chvoste. Dôležité je ešte spomenúť, že prvky magického realizmu absentujú, čitateľ sa dostáva do nostalgického oparu, ktorý ho nenadchne, no nič ani nekazí. Spomínanie starca a jeho následné prebudenie v živote v otázke lásky nemusí sadnúť každému. Ja som toho príkladom. Sú však iné autorove diela, ktoré by som rada odporučila: Plukovníkovi nemá kto napísať a Spoveď stroskotanca.

Spomienky na moje smutné pobehlice

Ďalšie tituly od autora: Pohreb Veľkej Matróny, Plukovníkovi nemá kto napísať, Spoveď stroskotanca. 

„Zmenil som sa. Pokúšal som sa opäť čítať klasikov, ktorí ma usmerňovali v čase dospievania, ale nešlo mi to. Ponoril som sa do sentimentálnych románov, ktoré som zavrhol, keď mi ich matka chcela silou-mocou nanútiť, a vďaka nim som si uvedomil, že neporaziteľnou silou, ktorá ešte aj dnes pohýna svet dopredu, nie sú šťastné lásky, ale lásky bojujúce s prekážkami. Keď stroskotali aj moje hudobné záľuby, uvedomil som si, že som skostnatený a starý, a otvoril som srdce rozkošiam osudu (s. 62).“

Spomienky na moje smutné pobehlice

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu