Anna Nessy Perlbergová – Dom v Prahe
Dom v Prahe je vyrozprávaním životného príbehu pani Perlbergovej, ktorej rodisko bolo v Prahe, no okolnosti II. svetovej vojny zaviali jej rodinu do Ameriky, kde mala nájsť svoj nový domov. Pri čítaní zistíte, že i keď ich útek z Čiech im zachránil život, isté problémy sa mohli vyskytnúť aj v cudzine, kde automaticky dostali nálepku cudzincov.
Rozprávanie príbehu je rozdelené do dvoch častí. V prvej časti vás protagonistka zavedie do kútov Prahy, v ktorých vyrástla a cítila sa v nich bezpečne. Porozpráva vám o svojich zážitkoch z detstva, ale taktiež bližšie priblíži svoju rodinu a priateľov, ktorí ich pravidelne navštevovali v ich dome. Postupne ako prichádza vojna a ich čaká útek sa hlbšie ponoríte do jej pocitov a pocítite i zahanbenie a strach, ktorý priniesla nová krajina, jej nový domov. Druhá časť zobrazuje holokaust už cez oči tých, ktorí holokaust buď neprežili alebo ho prežili s následkami, ktoré sa veľakrát ukrývali na dne ich duše a opäť sa pozriete do rodného domu Anny po niekoľkých dlhých rokoch.
Anna Nessy Perlbergová
Prvý aspekt, ktorý som na knihe videla pozitívne bola jednoduchosť, ktorá dýchala z riadkov. Keď sa autorka vrátila do detstva, tak som naozaj mala pocit, že hľadím na malú Annu, na jej radosti ale aj prešľapy, na jej plachosť i veselosť, ktorú pociťovala počas Vianoc, pri hraní sa so sesternicou či chodení na prázdniny a výlety. Počas cesty cez oceán zas prevládala pochmúrnejšia nálada, ktorú taktiež autorka veľmi autenticky odovzdala svojim čitateľom. Vo svojich spomienkach sa jej naozaj podarilo preniesť nielen seba ale i čitateľa dobou bez toho aby mal pocit, že niečo je umelo vytvorené či napísané silene.
Druhá časť v tomto smere na mňa pôsobila slabšie. Nevedela ma už až tak zaujať až na samotný záver. Ten opäť priniesol niečo nové a to návrat domov. V tom sa opäť prebudila stará Anna a spôsob prezentovania jej pocitov. Keď totižto vravela o sebe nemala som s čítaním žiaden problém, ak však začala spomínať buď na blízkeho priateľa rodiny alebo časť jej rodiny, životné príbehy boli rozpovedané len fragmentovo. Skôr z toho vznikal riedky guláš, v ktorom ste mali kúsok z toho životného príbehu, kúsok zas z ďalšieho, no nič poriadne. Silnou prísadou boli jedine životy Anny a čiastočne aj jej ich rodičov, ktorým oproti ostatným členom rodiny venovala viac pozornosti.
Dom v Prahe
Silná emocionálna linka sa netiahle len prostredníctvom spomínania autorky na svoju rodinu a priateľov, ale i vďaka spomienkam na rodný dom, ktorý sa jej podarilo naspäť získať po x rokoch. I keď som do Prahy chodila len na návštevy, tak som si vďaka jej opisom vedela spätne vybaviť dané uličky hlavného mesta Čiech a na pár okamihov som sa tam akoby aj ocitla len v inom čase. Toto je práve druhý aspekt, ktorý ma pozitívne prekvapil – opisy mesta. Boli totižto veľmi živé, farebné no pripomenuli i černotu minulosti svojou ponurou atmosférou nielen počas II. svetovej vojny ale aj počas vlády komunistickej totality.
Autorka zobrazila svoj domov za jej detských čias ako aj za jej roky staroby. Dom starne spolu s ňou. Vonkajšok pomaly chátra, no vo vnútri ešte stále existuje láskavosť a neha. Okrem samotného príjemného pocitu, ktorý vám sprostredkováva autorka sa v priestoroch domu stretnete s viacerými významnými osobnosťami. Tie trošku napokon ozvláštnia celé spomínanie.
Náš dom bol večne plný hostí. Chodievali k nám mnohí slávni ľudia a vynikajúci hudobníci. Jozef Suk, uznávaný skladateľ a Dvořákov zať, vystupoval na koncertoch s mojou mamou. Spriatelili sa. Keď som mala asi päť rokov, priniesol jej nahrávku skladby k pochodu, ktorú skomponoval pre blížiacu sa slávnosť Sokolov. Vo chvíli, ako zaznela hudba, ma vzal za ruku a pochodovali sme dookola hudobnej miestnosti. Obaja sme sa smiali od ucha k uchu.
Jedného dňa nás navštívil prezident Masaryk. Bola to výnimočná udalosť hodná strieborného čajového servisu, ktorý mali moji rodičia odložený práve na takéto chvíle. Rovnako významný hosť k nám raz zavítal, keď som bola ešte bábätko. Volal sa Dr. Albert Schweitzer. Organizoval turné po celej Európe a zo zisku tak finančne podporoval svoju nemocnicu v Afrike.
45-46 s.
Pocity ako na hojdačke
Kniha ma príjemne prekvapila po stránke emocionality, ktorá bola do nej vložená, taktiež sa mi páčil štýl opisovania autorky, no stále som mala pocit, že som na takej hojdačke. Chvíľu som si čítanie doslova užívala a po chvíli zas prišli časti, ktoré mi tam vôbec nesedeli a mala som z nich zmiešané pocity. Veľakrát som mala pocit, že časti, ktoré mali v sebe veľký potenciál neboli dotiahnuté do konca a naopak úseky, ktoré neniesli v sebe väčšie posolstvo boli príliš nafukované. Niekedy som ani nemala pocit, že čítam knihu, ktorá by sa mala týkať holokaustu. Nesmiernu radosť mi však spravilo to, že k textu je pripojených niekoľko fotiek, ktoré pomáhali pri vizualizácii spomienok a celkovo túto knižnú publikáciu okrášlili.
Záver
Kniha Dom v Prahe opisuje cestu emigrácie, jej dôvody, priebeh a postupné začleňovanie sa do novej komunity. Spomienky autorky sú viac zamerané na jej emocionálne prežívanie týchto zmien ako na fakty, no nejaké sa v tento knižke nájdu najmä v častiach, ktoré zobrazujú dôležité osobnosti vtedajšieho kultúrneho a politického diania. Okrem nich sa však aj cez príbuzných Anny Perlbergovej čitateľ dozvedá o jednaní so židmi v koncentračných táboroch. Kniha bola pre mňa zmeskou všeličoho, akoby chcela spomenúť všetko, no niektoré z vecí nedostali napokon ani dosť priestoru, aby boli rozpísané kvalitne. Preto na knihe najviac oceňujem autorkine opisy prostredia, jej emocionálny prísun do diela a fotografie, ktoré celý príbeh pekne doplnili. Nebola to však kniha, ktorá by úplne splnila moje očakávania. Odporúčam vám ju najmä vtedy, ak si chcete niečo „ľahšie“ prečítať o holokauste, nezameriavate sa príliš na fakty a máte radi skutočné príbehy.
Moje hodnotenie
3/5
Autor: Anna Nessy Perlbergová
Názov: Dom v prahe (2017) , The house in Prague (2016)
foto: dusazeny.sk
—úryvok je citovaný zo strany 45 -46 —
