Kruté spomienky – Poslední svedkovia

0
85

Svetlana Alexijevič – Poslední svedkovia

 

V reportážnej knihe Poslední svedkovia nás autorka zavedie do prostredia detí počas Veľkej vlasteneckej vojny. Čitateľ sleduje desiatky osudov malých detí, ktorým bolo vzaté detstvo a bolo nahradené terorom, zabíjaním a hladom. Ťaživé a pritom potrebné svedectvo detí zasiahne čitateľa svojou detskou čistotou, ktorá zrazu bola pofŕkaná krvou.

Po titule Poslední svedkovia som siahla po tom, čo ju veľmi odporúčala jedna čitateľka. Konkrétne sa táto čitateľka zameriava na reportážnu literatúru a narovinu povie, ak sa jej niečo viac, niečo menej páči. Z tejto knihy bola unesená. Tak som si v nej teda začala listovať a začítala som sa. Môžem povedať, že nie každá absyntovka sa číta ľahko a rýchlo. V tomto prípade ide to čítanie samo. Samozrejme, že malé prestávky si treba pri nej dať, lebo predsalen je to náročnejšia téma na psychiku.

Počas čítania som mala pocit, že sa proti sebe stavia čistota a krutosť. Dve tak odlišné a vzdialené veci, no práve vďaka tomu kontrastu sa v texte ukázala citlivosť ľudskej duše, nielen krutosť a slasť zo zabíjania. Tie prípady a spomienky sú bolestné, nepredstaviteľné, stavajú človeka pred otázky

– Ako to tie deti mohli prežiť? Keby som ja na ich mieste, čo by som spravil/a? Prečo museli prísť o detstvo takýmto spôsobom? Čo si vôbec vzali do života po takých zlých skúsenostiach?

Otázok sa každým rozprávaním vynára viac a viac. Odpovede je však veľmi ťažké na ne nájsť. Každé jedno spomínanie v sebe nesie kus človeka, kus osobnosti, ktorej sa niekto snažil zbaviť, ktorá nemala vlastnú hodnotu v očiach iného, ktorá utrpela najrôznejšími spôsobmi.

poslední svedkovia

Práve knižka Poslední svedkovia ukazuje hrôzy ľudskej osobnosti a toho, čoho je človek schopný, no je podaná citlivým spôsobom. Nevynecháva detaily, no snaží sa ich podať miernejšie, v niektorých spomínaniach aj upriamiť na tých, ktorí boli ochotní podať pomocnú ruku, čiže ukázať dobrotu v zlom čase.

„Maličký lezie ku mne… hľadá prsník… mlieko… Spomenula som si, ako ho sestra kŕmila… Dávam mu bradavku, mľaská, saje a zaspí. Mlieko nemám, ale on sa unaví, natrápi sa a spí. Kde len prechladol? Ako ochorel? Sama som malá, čože ja viem? Malý kašle a kašle. Niet čo jesť. Kravičku už policajti odviedli.

A chlapček umrel. Stonal, stonal… až umrel. Počujem – je ticho. Zodvihla som prikrývku – a on leží čierny, iba tváričku má bielu. Tá ostala čistá. Biela tvárička, ináč je celý čierny.

Noc. Tmavé okná. Kam pôjdem? Dočkám rána a ráno zavolám ľudí. Sedím a plačem, že v chalupe niet nikoho, ani toho maličkého chlapčeka. Keď sa začalo rozvidnievať, položila som ho do truhličky… Zachovala sa nám dedkova debnička, v ktorej ležalo jeho náradie. Neveľká debnička to bola, ako balík. Bála som sa, že prídu mačky alebo potkany a chlapčeka obhryzú. A on… taký maličký… leží, ešte menší než zaživa. Zabalila som ho do čistého uteráka. Ľanového. A pobozkala.

Truhlička mu bola akurát.“

( str. 222-223)

Titul Poslední svedkovia je absyntovka, ktorú vám s pokojným svedomím môžem odporučiť. Samozrejme, že pred čítaním si treba uvedomiť, o akú tému ide a že či je čitateľ po psychickej stránke odhodlaný sa do toho pustiť. Ak vás však zaujímajú reportáže, autorka Svetlana Alexijevič, poprípade vojnové romány, tak by ste nemali čakať a po knižke hneď siahnuť. Okrem toho, že sa recipient dozvie niečo o histórii, oveľa viac vníma vnútorné prežívanie ľudskej osobnosti! Knižka sa dotkne jeho vnútra a rozcíti ho. Jedná sa o hodnotné dielo!

poslední svedkovia

Moje hodnotenie

5/5

Autor: Svetlana Alexijevič

Názov: Poslední svedkovia (2018)

Foto a text : dusazeny.sk

Úryvok je citovaný z knihy Poslední svedkovia, zo strán 222 a 223.

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu