sklamanie – Viem len, že môj otec má veľké ruky

0
118

Francesco Micieli – Viem len, že môj otec má veľké ruky

 

Na tejto knihe ma ako prvé zaujala obálka. Videla som v nej určité tajomstvo, nevedela som, čo presne od nej môžem čakať a samotná anotácia ma napokon tiež popohnala k čítaniu. Kniha je trilógiou autora Francesca Micieliho. V prvej knihe je rozprávačom malý chlapec, ktorého nechali rodičia v Taliansku a oni emigrovali do Švajčiarska kvôli práci. Druhé rozprávanie je zo strany matky, ženy, ktorá to nemala ľahké ani doma, ani v zahraničí. Tento opis je skôr už smerovaný k samotnému sťahovaniu a prispôsobovaniu sa v novom živote mimo domova. V tretej knihe čitateľ opäť hladí na chlapca, avšak už na dospelého muža, ktorý sa vracia do domoviny. Kniha o osude Albáncov, ktorí najprv utiekli pred Turkami do Talianska a potom pred chudobou do Švajčiarska svojou témou môže ponúknuť veľmi zaujímavé a podnetné čítanie. Ako  však napokon spracovanie témy v knihe zaujalo mňa?

Hneď na začiatok musím povedať, že som bola sklamaná. Téma sa mi zdala veľmi zaujímavá, no čakala som iné spracovanie. Verím tomu, že niekoho práve to nadchlo, pretože je nevšedné, niečím osobité.

Avšak ja nevidím zmysel toho, aby bol text na jednej strane 4-10 riadkov.To je prípad prvej knihy tejto trilógie Viem len, že môj otec má veľké ruky, čo je denník dieťaťa. Na jednej strane je to dôveryhodné práve svojou krátkosťou a stručnosťou textu. Sú to len akoby útržky jednotlivých zamyslení, ktoré sprevádzali chlapca, ktorý bol odlúčený od rodičom a žil len so starými rodičmi. Keď to porovnám s pokračovaním, tak je to azda aj najlepšia časť trilógie. Jediné, čo pri tom nechápem je to zbytočné plytvanie papierom. A druhá vec, že som čakala, že to detstvo možno bude doplnené v neskorších textoch (keďže tento prvý text je len taký akoby námatkový pohľad do života chlapca a jeho rodiny), avšak k doplneniu informácií už neprišlo.

Druhá kniha Smiech oviec je rozprávanie ženskej protagonistky – matky. Toto rozprávanie je plné už aj fyzickej bolesti nielen psychickej. Číta sa to smutne. Niektoré časti pôsobia až chaoticky. Popravde ani neviem, aký presne pocit som mala pri čítaní a po ňom. Bola to akoby prázdnota. Jej rozprávanie čitateľa „napádalo“ cez emócie, no akoby chýbal pevný bod, z ktorého všetko vychádza, niečo, čoho sa vie chytiť a nesie ho rozprávaním. V tomto prípade skôr odlietal a niekedy mal pocit, že toho vie o danej rodine ešte menej, i keď textu bolo viac. Stále sa príbeh odvíjal pod rúškom tajomstva.

Tretia kniha Moja talianska cesta sa vracia ku chlapcovi, ale už ako dospelému mužovi. Odkrýva jeho vzťah k otcovi. Toto rozprávanie je o niečo tvrdšie, priamejšie a strohejšie. To, čo som čakala, že sa osvetlí z prvej knihy, tak to tu vôbec nebolo spomenuté. Musím sa priznať, že ukončenie celej trilógie som očakávala v inom duchu a napokon práve táto posledná kniha ma zaujala aj najmenej. Odkryla niekoľko skrytostí vo vzťahu ich rodičov, ako aj jeho vzťahu k nim, no nič viac. Niečo tomu veľmi chýbalo. Niečo, čo by upútalo čitateľa a odpovedalo by na jeho otázky.

Ukážka z prvej knihy

„Na Vianoce hráme príbeh o Ježišovi.

Aj jeho rodičia sa vysťahovali.

Jeho však zobrali so sebou.“ (str.62)

 

Ukážka z druhej knihy

,Tí, čo ostali vo vlasti, stavajú teraz naše domy a vďaka tomu bohatnú. Všetci chceme viacposchodový vysnívaný hrob v krajine, kde sme sa narodili. Každých desať rokov jedno poschodie, odtrhnuté od života, a každú noc strach pred zemetrasením, ktoré prehltne hodiny, dni a roky emigrácie. Ako Punendi z rozprávky.

„Cítim ľudskú krv! Oho! Aha! Povedz, matka, je v dome nejaký človek?“ „Nie, syn môj, nikto tu nie je.“

Poznáš tento príbeh, autor? V televízore povedali, že južné Taliansko pohltí púšť a pobrežie zaplaví more. Možno budeme musieť náš dom hľadať na morskom dne. V prípade, že nik nepríde a nerozdelí more.´(str. 126)

 

Čo všetko mi chýbalo pri tejto publikácii? Keďže sa jednalo o vysťahovalcov, ktorí sa najprv usídlili na juhu Talianska a potom vo Švajčiarsku, tak som očakávala, že autor do textu pretaví nejako aj svoje korene a kultúru. Avšak, som sa nedozvedela nič, poprípade úplné minimum, o jeho predkoch vrámci tejto kultúrnej  stránky. Čakala som, že sa bude snažiť prezentovať nielen seba, ale i Albáncov, i keď on sám sa narodil až v Taliansku. Chcela som cez ten text spoznávať rôznorodosť, možno nejaké odlišnosti potom komparovať. Čo celkom pekne vykreslil boli vysťahovalci, ktorí išli zabezpečiť financie do spomínaného Švajčiarska. Ale i to bolo viacmenej načrtnuté len cez tú chudobu a túžbu zarobiť a vrátiť sa späť. V tomto prípade sa od tohto názoru aj trochu odvracal a neschvaľoval zárobok pred domovinou, čím zjavne trpel v detstve. Ďalej som čakala, že sa neuspokojí len s emočnou stránkou, ktorú sa mu podarilo predať recipientovi, ale určite stanovisko vyjadrí aj vo faktoch zo svojho života.  Celé to jeho rozprávanie som mala pocit, akoby bolo na plťke, ktorá sa ide potopiť ku dnu. To, čo mohlo zaujať nespomínal, no nudné opisy a nezáživné pasáže ponechal. Áno, knižka mala určité čaro, lebo nebola bežná, no mne vôbec nesadla. Nudila som sa pri nej a nedostala som od nej to, čo som očakávala. Snáď si nájde iných fanúšikov, ktorí ocenia autora Francesca Micieliho, ja sa k nim však bohužiaľ nezaradím.

Moje hodnotenie

1.5/5

 

Autor: Francesco Micieli

Názov knihy: Viem len, že môj otec má veľké ruky (2018), Ich weiss nur, dass mein Vater grosse Hände hat (1998)

Foto a text: dusazeny.sk

Úryvky sú citované z knihy Viem len, že môj otec má veľké ruky zo strany 62. a 126.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu