Po dlhšom čase je tu opäť rozhovor s autorkou, ale aj jednou zo zakladajúcich osôb online magazínu Vinlit – Janou Šulkovou 🙂
Asi každý si tvoje meno hneď spojí s dievčenským románom, ktorým si prerazila medzi autormi, a za tie roky sa ti veľmi darí. Ako sa formovala osobnosť Jany Šulkovej ako autorky kníh najmä pre mládež a prečo u teba najviac zarezonovala práve dievčenská tematika?
Keď som začínala písať, skúšala som rôzne žánre a v žiadnom z nich som sa v tom čase – ako devätnásť až dvadsaťročná – necítila pohodlne. Vždy mi v texte niečo chýbalo. Až v žánri young adult som zrazu mala pocit, že je moja tvorba úplná. Iste to bolo aj tým, že som vtedy čítala najmä takéto knihy, že som sama bola na hranici puberty a dospelosti, čím som sa vedela vcítiť do čitateľa, písať o tom, čo človek v tom veku vo svojom živote rieši. To isté sa vo mne odráža aj teraz, čítam iné knihy, myslím inak a aj chcem písať niečo iné, no zároveň nechcem opustiť moju čitateľskú základňu, takže mládež je pre mňa stále prioritou.
Ale zrejme sa dá taktiež očakávať, že prejdeš aj k inému žánru… Základňa tiež dospeje.
Iste, v mysli sa pohrávam aj s námetmi iného žánru, myslím aj na inú cieľovú skupinu, takže časom to určite príde. Uvidíme, aká bude čitateľská odozva, ak sa mi to teda podarí vydať (smiech).
Každú zo svojich kníh asi vnímaš inak. Čo ti však dali počas písania, alebo aj potom, keď si si už na ne čítala recenzie? Vidíš medzi nimi veľké rozdiely?
Každá kniha mi dala predovšetkým veľkú skúsenosť do budúcej tvorby. Určite sú medzi nimi rozdiely, či veľké, to už musia posúdiť čitatelia. Teraz som už vypísanejšia, je pre mňa oveľa jednoduchšie štylizovať, viem, kde pridať či ubrať, hoci mi to nie vždy možno vyjde, keďže ako autorka na svoj text nenazerám objektívne. Kým prvé knihy som písala čisto intuitívne, čo sa výstavby textu týka, nad tými ďalšími som už trochu aj rozmýšľala, aj keď sa stále nechávam viesť najmä intuíciou a pocitmi, ktoré pri písaní mám.
Okrem toho, že si aktívna ako autorka, tak si zodpovedná aj za online magazín Vinlit. Ako vznikla myšlienka na takýto projekt a čo všetko predchádzalo tomu, ako vyzerá v súčasnosti?
Vinlit vznikol najskôr ako seminárna práca na editorské praktikum. U vyučujúcich však zožal veľký úspech napriek tomu, že bol časopis robený dosť narýchlo. Videli v ňom potenciál a niečo, čo na trhu chýba. Mesiace k nám, ktoré sme ho vytvorili, teda ku mne a k spolužiačke Silvii, z času na čas prehovárali, že či to neskúsime robiť aj reálne. Dlho sme váhali, mysliac si, že to nebudeme stíhať, že nenájdeme ľudí, ktorí nám ho pomôžu tvoriť, až sme sa jedného dňa rozhodli, že za skúšku nič nedáme a išli sme do toho. Začali sme s PDF verziou, ktorá sa nielen nám páčila viac ako magazín formou webstránky, ale čo sa dostupnosti článkov týka, web je oveľa lepší, má viacero výhod, preto sme po trištvrte roku prešli na online formu a sme s ňou spokojné. Čitateľov i redaktorov stále pribúda a my sme veľmi šťastné, že sa to takto podarilo.
Nie je zameraný len na písané slovo, ale najnovšie aj na videá, kde diváci vidia tvoju tvár. Aké ďalšie novinky môže tento magazín priniesť? Keďže kreatívny je a taktiež ide s dobou…
Čo sa týka našej novinky booklogu, je to zatiaľ len taký pokus. Videá sú dnes veľmi populárne, tak sme si povedali, že skúsime osloviť aj ľudí, ktorí nemajú vždy chuť čítať recenzie a radšej si za pár minút pozrú/vypočujú pár tipov na zaujímavé knižky, ktoré ich následne odkážu na textovú recenziu na webe. Ešte sme len začali, takže nevieme, ako sa to ďalej vyvinie a či v tom budeme pokračovať. Ohlasy sú zatiaľ fajn, no nie je ľahké rozšíriť video medzi ľudí, takže to nechávame otvorené.
Pri písaní, chodení na besedy, učení sa do školy a pri „starostlivosti“ o Vinlit má ešte Jana Šulková nejaký čas aj na nejaké záujmy a aktivity?
Stíham ešte pracovať, čítať, pozerať seriály, navariť či upratať, ba aj tráviť čas s blízkymi napríklad hraním spoločenských hier, takže sa to dá, ak človek chce a baví ho to. Sama niekedy neviem ako, ale dá. Ale je pravda, že by som uvítala dni, počas ktorých by som nemusela ani prstom pohnúť.
Ako by vyzeral taký ideálny deň podľa teba?
Čo sa týka totálneho relaxu, osvedčili sa mi dovolenky, kde spájam aktívny oddych s ležaním či už pri mori, alebo niekde v prírode. Odísť na pár dní mimo domu, navštevovať nové miesta, spoznávať iné krajiny a ich kultúru a oddychovať, plávať, proste úplne vypnúť, a tým úplne myslím tak, že ani nečítam. Po takýchto dňoch prídem taká oddýchnutá a nakopnutá, že polovicu knihy zo seba „vypľujem“ za dva či tri týždne, lebo mozog mal konečne čas „vypnúť“. Ak by to mal byť len jeden deň, tak v podobnom duchu, no väčšinou mi ten jeden deň na reštart nestačí a stále viac pociťujem, že by som ho potrebovala aj viackrát do roka.
A aké máš sny, čo sa týka tvojej pisateľskej kariéry?
Ani neviem, či mám sny, skôr nejaké ciele, kam by som sa chcela pohnúť v písaní, či už čo sa týka žánru, alebo aj tém, ktoré v knihách spracúvam; ale to sú všetko veci, ktoré ešte stále riešim len vo svojej hlave, preto s nimi ani nevyrukujem na besedách či v rozhovoroch. Ja som typ človeka, ktorý sa radšej drží pri zemi a ak niečo chce, tak sa na tom snaží tvrdo pracovať. Na snívanie teda veľmi nie som, aspoň v tejto oblasti nie.Ale snívam, že raz precestujem celý svet, no ani k tomu sa bez práce nedostanem, jedine že by som vyhrala dáku lotériu (smiech).
Za rozhovor ďakujem Jane Šulkovej. Ak by ste o nej a jej knihách chceli mať ešte viac informácií, odporúčam prezrieť jej fb stránku.
Zdroje obrázkov: dusazeny.sk, fb stránka autorky
