Inšpirujúce úryvky – Od barbarskej noci – Listy z väzenia

0
1882

Milí čitatelia, vybrala som pre vás tri úryvky z podnetnej knihy od J. Ch. Koreca – Od barbarskej noci – Listy z väzenia. Verím tomu, že vás možno nadchnú, donútia sa zamyslieť, alebo prilákajú k čítaniu samotnej knihy.

Valdice 18. júla 1965

…Žiť múdro – to je veľké umenie. Chytrosť je vlastnosť najnižšieho rangu – majú ju zvieratá: vidia len seba. Rozumnosť je už veľká prednosť. Ale až múdrosť je skutočná cnosť a ctí človeka. Ak chytrosť je sebecká a krutá, ak rozumnosť môže byť chladná – pravá múdrosť je láskavá, miluje ľudí, odpúšťa a chápe … Je to bohaté prežívanie života. Taká je múdrosť – sofia. Túto múdrosť, toto bohaté prežívanie života hľadali ľudia odpradávna. A hľadajú i dnes. Tak si vypestovali i lásku k múdrosti čiže filozofiu. Je to spojenie srdca i rozumu. Lebo len poznať nestačí. Treba ja mať rád. Kto to nechápe, nechápe veľmi mnoho. Nie nadarmo sa o niekom povie: hlava otvorená, ale srdce nemá pokoja… Lebo aj srdce má svoju logiku a aj tá patrí k životu. (s. 224)

Valdice, 23. októbra 1966

…Ako ďaleko sme každý od chvíle, keď niekto s chvejúcou rukou bude zapaľovať sviečku pri našom hrobe – to nevieme… Nerozhoduje ani terajšie zdravie, ani vek. Smrť denne v nás rastie, i jej ťarcha rastie v nás. I ten, kto ju nehľadá, ju nájde, aj bez kompasu…Ona totiž nájde nás. Ona jediná je stále na postriežke… I kráľom kedysi pripomínala skutočnosť, že hodiny odbíjajú všetkým rovnako. Aj o najrozmarnejšom človekovi bude o chvíľu platiť – odbili hodiny, odbila láska, odbil spev, nikomu nie je viac do tanca…
Naozaj – všetci sa blížime k poslednému, ale istému bodu – k záverečnému posúdeniu.
Keď raz odídeme, nevrátime sa viac niečo doplniť, opraviť či odvolať…Náš život, tu na tomto mieste, medi týmito ľuďmi, v tejto práci a v tomto poslaní, je neopakovateľný a raz sa zavŕši.
Ak budete preto stáť nad plápolajúcimi plamienkami sviec, neváhajte si povedať, že pomaly síce, ale isto prichádza rad aj na nás… Nepovedzme si to pre pesimizmus. Skôr pre pravdu a pre život, aby sme si z celej duše začali znova ceniť každé darované ráno… Každý z nás stojí zoči-voči svojmu odchodu – pred dverami, ktoré sú bránou večnosti. Myšlienka na smrť je pre nás výzva – zavŕšiť dielo na sebe i mimo seba, stále ho dvíhať vyššie.
S neovládateľným strachom preto odchádza zo života len ten, kto nežil vôbec duchu, kto zaprel v sebe to najkrajšie z človeka, kto stráca všetko, čomu žil, kto hádzal dohromady sväté i nízke. Zomrieť však možno i bez strachu, a to znamená v dôvere. A to napriek tomu, že človek bol často aj slabý, že sa potkýnal, ba i padal. Boli a sú ľudia, ktorí po súmrakoch i pádoch znova a znova sa vracali do jasného sveta a s pokorou hľadali správnu cestu, naprávajúc s láskou zakaždým a všetko, v čom pochybili. Žili v nádeji – v láske a nádeji. Vracajú sa do otcovského, plní očakávania… Vždy dúfali, a preto i na konci veria, že nebudú zahanbení naveky. (s. 276-277)

Valdice, 26. februára – 7. marca 1967

…Ozajstná láska je prejav vyslovene ľudský! Len zrelý človek môže však mať naozaj rád – tak, že jeho vzťah rozkvitne do skutočne bohatej krásy. Ozajstná láska je trvalý, pevný, ničím nezničiteľný zväzok. Čas tu nič neoslabuje, naopak, upevňuje. Možno sa časom zmierni prvotná žiara, ale navždy zostane vyrovnané, krásne, láskavé a verné priateľstvo. Na tomto priateľstve potom už spontánne vyrastajú spoločné záujmy, životné plány a ciele. A tieto zas stupňujú vzájomnú náklonnosť. Čoraz viac sa pritom pociťuje i potreba a opora toho druhého, koho mám rád. Pri každej príležitosti naňho myslím. Svet a život vnímam vždy aj jeho očami. Takáto láska je nesebecká. Nechce predovšetkým brať a ťažiť, ale priam túži rovnakou mierou dávať a deliť sa o všetko. Preto mierou rýdzej lásky je i samozrejmosť, s akou sa prinášajú obety. Kto má naozaj rád, neusiluje sa prisvojiť si druhého ako zdroj svojho potešenia, lež cíti priam potrebu žiť pre neho a robiť ho šťastným. V manželstve obaja tak spolu prežívajú starosti i bolesť, a delia sa o radosť.
Láska teda nie je len akási prvá vzkypená zamilovanosť. Láska nie je slepá, lež vidiaca, neotupuje zmysly, neničí rozvahu, ani nestavia na ilúziách. Opiera sa i o rozum, prehriaty najvrelejšími citmi. Vidí preto človeka celého, jeho prednosti i jeho nedostatky, a reálne s nimi počíta. To, pravda, neznamená, že láska má byť nenáročná a že má mlčať a schvaľovať chyby. Naopak, má aj požiadavky v zásadných veciach – žiada ohľaduplnosť, slušnosť a láskavosť. Neznáša násilie, nenávidí žiarlivosť. Je veľkorysá a dôveruje. Neujarmuje, ani nezotročuje, lež podporuje ozajstný slobodný rozvoj toho druhého. Je vzpruhou a činiteľom vyslovene tvorivým. Láska je na smrť verná. Kto má naozaj rád, chce byť hrdý na toho, koho má rád. Chce preňho znamenať najviac a utvárať také podmienky, aby mu mohol dať čo najviac a čo najlepšie. V láske sa pre to i práca i námaha stáva ľahšou. Pre lásku sa nevzdychá, lež žije. Ona prekonáva ťažkosti a nezdary, premáha hnev i žiaľ, a mení človeka stále k lepšiemu. Kým je láska ozajstná a vzájomná, nič ju neohrozí. Všetky ťažkosti, rozpory a nezhody sú len akoby prechodné mráčiky, ktoré síce nešetria nikoho, ale po ich rozptýlení musí vždy znova a znova žiariť jas pohody, porozumenia a šťastia. (s. 298-299)

Valdice, 16. júla 1967

…Aj ja pozorujem veci… Keď ľudia prestanú uznávať ducha a duchovné hodnoty – zdivočejú, stratia mieru, neprekvapí ich nijaký zločin a kynoženie ľudí, nič…Vrhnú sa na zmyslové zážitky a nikdy sa ich nenasýtia… Tomu obetujú i spravodlivosť i pravdu. Mnohí sa už vrhli na túto nenásytnosť, ktorá je ich kliatbou… (s. 336)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu