Milí čitatelia, vybrala som pre vás úryvky z knihy od Isaaca Asimova – Ja, Robot. Verím tomu, že vás možno nadchnú, donútia zamyslieť sa, alebo prilákajú k čítaniu samotnej knihy.
,“…Odbory boli proti robotom, čo berú ľuďom prácu, a rôzni veriaci sa im bránili na základe náboženského presvedčenia. Celé to bolo trápne a v podstate zbytočné, no robilo sa to.“´(s.14)
, „Prvý z nich znie: Robot nesmie ublížiť človeku ani svojou nečinnosťou dopustiť, aby sa mu ublížilo.“
„Presne.“
„Druhý,“ pokračoval Powell, „znie: Robot musí poslúchnuť človeka s výnimkou prípadov, keď by to bolo v rozpore s Prvým zákonom.“
„Sedí.“
„No a tretí hovorí: Robot musí chrániť vlastnú existenciu, pokiaľ takáto ochrana nie je v rozpore s Prvým alebo druhým zákonom.“´(s. 55)
„Zrejme vám nemusím vysvetľovať, že na Zemi bola voči robotom vždy silná opozícia. Vláda sa mohla proti fundamentalistom brániť len uisťovaním, že roboty sa vždy vyrábajú s pevne zapracovaným Prvým zákonom, pre ktorý nesmú za žiadnych okolností ublížiť človeku.“ (s. 144)
, Donovan zvolal: „Dopekla, Greg! Sme prví ľudia, čo sa dostali za hranice slnečnej sústavy!“
„Áno! To je ono! Unikli sme spod vplyvu Slnka. ´Opustili sme galaxiu. Mike, táto loď je odpoveďou na všetky problémy! Znamená slobodu pre celé ľudstvo – možnosť rozšíriť sa po všetkých hviezdach na nebi – po miliónoch a triliónoch svetov!“ (s. 199)´
,…“Ako vieme, v čom spočíva konečne blaho ľudstva? Nemáme k dispozícii všetky nekonečné faktory, ale Mašinám sme ich sprístupnili! Aby som použila známy príklad, naša technologická spoločnosť možno viac utrpenia spôsobila, ako odstránila. Agrárna, pastorálna spoločnosť s menšou kultúrou a menším počtom ľudí by možno bola šťastnejšia. Ak áno, tak nás Mašiny musia nastaviť týmto smerom, a pokiaľ bez toho, aby nám to povedali. Vo svojej obmedzenosti totiž poznáme len to, čo sme už zažili – voči inému máme predsudky a nemusíte to chcieť. Alebo je možno odpoveďou úplná urbanizácia, dokonale kastová spoločnosť či totálna anarchia. Nevieme, čo z toho. Vedia to len Mašiny a vedú nás tam bez nášho vedomia.“
„Ale to by znamenalo, Susan, že Spoločnosť pre humanitu má pravdu. Že ľudstvo prišlo o možnosť rozhodovať o svojej budúcnosti.“
„Tú sme v skutočnosti nikdy nemali. Vždy sme boli vystavení na milosť a nemilosť ekonomickým a sociologickým silám, ktorým sme nikdy nerozumeli – a to už nehovorím o vrtochoch klímy a najrôznejších vojnách. Teraz im však Mašiny rozumejú a nik ich nezastaví. Mašiny s nimi totiž pracujú presne tak, ako so spoločnosťou. Môžu si to dovoliť, lebo dostali absolútnu kontrolu nad našou ekonomikou.“´ (s. 262-263)
