IG minirecenzia – Posledný džentlmen

0
142

Michaela Zamari – Posledný džentlmen

Posledný džentlmen je štvrtým titulom od slovenskej autorky Mišky Zamari, ku ktorému som sa dostala. Spomedzi týchto kníh mne osobne najviac sadlo Zákulisie samovydávania a práve titul Posledný džentlmen odkrýva v beletristickej forme i vydanie knihy na slovenskom trhu. Okrem témy napísania a vydania knihy je v ňom zakomponované aj riešenie vzťahu/nevzťahu, čo mne absolútne nesadlo.

Začnem tou pozitívnejšou črtou a tou je téma písania. Tieto časti ma bavili, autorka zobrazila v knihe dlhý proces vydávania vlastného titulu, ako aj „komunikačné šumy“ s vydavateľom a všetky možné problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť. Podarilo sa jej čitateľom priblížiť zákulisný svet knihy a najmä to, čo všetko za tým stojí a ako to vplýva na samotného začínajúceho autora, ktorý zbožňuje písanie, no pod nohy sa mu hádžu rôznorodé polená. Protagonistku nečakajú patálie len s jej prvotinou, ale aj vo vzťahu, ktorý je viac nefunkčný ako funkčný. To sa už dostávam k časti titulu, ktorá ma vôbec neoslovila a určitým spôsobom mi zatarasila cestu k hlavným hrdinom.

„Kolobeh života neprekabátiš. Ale spisovatelia? Dnes sa nimi môže stať hocikto, ani nemusí vedieť písať, stačí mu dobrá reklama, poblázniť ňou ľudí a je za vodou. A presne takým dnes patrí svet.“ (str. 70)

Prečo sa mi nepáčila táto „romantická“ linka príbehu? Určitým spôsobom je to kvôli subjektívnemu názoru, ktorý sa nestotožňoval s konaním hrdinky. Čiže som len mohla akceptovať, že to robí, no nevedela som sa do nej vžiť. To je však môj problém. Čo sa mi však ďalšie nepáčilo bolo, že mužský protagonista nemal akoby svoj vlastný priestor. Ja by som o ňom nevedela vôbec nič povedať. Nepoznala som ho. A keď nepoznám postavy, ako si mám k nim vytvoriť vzťah? A keď nemám vzťah, čo ma ešte môže držať pri knihe? Niekedy sú to úvahové pasáže, alebo vyšperkované opisy, v tomto prípade to bola len linka s tvorivou pisateľskou činnosťou. Ešte by mohla autorka porozmýšľať, či je potrebné, aby bolo toľkokrát v knihách spomenuté pitie alkoholu hlavnou protagonistkou. Mňa to už trošku rušilo.

„Vášeň sa do mojej hlavy nasťahovala takmer okamžite s jeho obrazom. Dôvera sa šplhala do sedla veľmi pomaly. Zatiaľ nedočiahla ani na strmene.“ (str. 85)

Posledného džentlmena vnímam asi ako najhoršiu knižku (spomedzi kníh od autorky, ktoré som čítala), ale zároveň úprimnejšiu a otvorenejšiu. Myslím si, že komu sadnú postavy, tak je pre neho atraktívnejšia, no ak narazíte na taký problém ako ja, tak atraktivita upadá. Mňa vzťahový život hlavných hrdinov nezaujímal, lebo si ma nijako nezískali. Možno keď vy sa pustíte do knihy, tak budete mať iný názor. Ja si ju však cením najmä za ten obraz knižného trhu a pasovania sa autora so situáciou. Pretože málokto si uvedomuje, ako môže niekedy aj vydanie knihy zničiť psychiku autora. Ja poznám jednu autorku, ktorá si tiež prešla všeličím (je to iné, ako to čo zobrazuje Miška Zamari v tomto príbehu), ale bola to sila, keď mi to vravela a ani som tomu nechcela veriť.

Po tejto knižke siahnite asi v prípade, ak hľadáte oddychové čítanie, nie úplnú romantiku a máte radi slovenské autorky.

 

„Podľa mňa, necestovať v dnešnej dobe je obyčajným plytvaním možností. Kto necestuje, je odsúdený vytvoriť si názor, aký mu sprostredkujú médiá. Prečíta si, čo noviny napíšu, vypočuje si, čo rádio odvysiela, pozrie si v televízii, čo rôzne kanály pustia do éteru. Nevravím, že všetko je lož, ale je to nevyžiadaný filter, ktorý konzumentom  zaväzuje šatku cez oči. Vychováva si, koho potrebuje.“ (str. 111)

Instagramové minirecenzie sú moje kratulinké názory na niektoré knižky, ktoré ste mohli zahliadnuť na instagramovom účte dusa.zeny .

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu