IG minirecenzia – Plukovníkovi nemá kto napísať

Gabriel García Márquez – Plukovníkovi nemá kto napísať

Táto krátka novela z roku 1961 zasiahne čitateľa ani nie tak svojím príbehom, ako emóciou, ktorá ide z nej. Márquez v nej opísal plukovníka, ktorý stále čaká na sľúbenú penziu. Nosí v sebe nádej, stále verí i napriek okolnostiam a prostrediu, v ktorom žije so svojou ženou. A práve s ňou sa viackrát dostáva do slovných a názorových potýčok. Ich život je už niekoľko rokov naplnený smútkom, po tom, čo prišli o svojho syna. Po ňom im zostal zápasnícky kohút. Obyčajný kohút hrá v tejto novele zaujímavú a fascinujúcu postavu, pretože pre každého protagonistu predstavuje rozdielnu vnútornú emóciu. V niekom vzbudzuje bolesť, šialenstvo, v inom nostalgiu, niekto ho vníma len ako možnosť zbohatnúť a niekto sa na neho spolieha. Ako ho vníma čitateľ? Je to element príbehu, ktorý ho dotvára do tých správnych kontúr. Samozrejme, že každá postava tu má svoje opodstatnené miesto a nedá sa povedať, že by tam bol niekto nadbytočný.

Ja som z tejto novely ani nemala pocit, že čítam len 90 stranovú knižku, pretože každá postava, každý opis, emócia, ktorú do toho dal autor, bola tak intenzívna a silná, že som bola do hĺbky zasiahnutá, akoby to bol niekoľko stostranový román. Keď som ju dočítala, mala som chuť to znovu začať čítať. Bolo priam citeľné, že niektoré veci si musel autor sám odžiť a to príbehu dodávalo väčšiu autentickosť a úprimnosť. Mňa osobne potešilo, že novela ponúka aj určitý náhľad do politiky a fungovania jednotlivých sociálnych vrstiev. Keďže sa jedná o druhý vydaný titul od Márqueza, prvky magického realizmu sú ešte „v plienkach“. Čiže pre mňa ešte ľahko čitateľné a nevadilo mi tam nič. (Toto píšem len preto, lebo nepatrím k fanúšikom magického realizmu, ale snažím sa tomu vždy dať šancu a tým možno nalákať takých ako ja, ktorí to priamo nevyhľadávajú, aby po knihe siahli.)

Ja vám vrelo odporúčam vstúpiť do kolumbijského mestečka, kde spoznáte hlad a biedu, no zároveň aj naivnú neutíchajúcu nádej v ľudskosť a férovosť. Táto krátka novela je emotívnym rozprávaním, ktoré zobrazuje realitu ľudského vnímania chudoby a vízie lepšieho života s materiálnym zabezpečením.

„ Plukovník jej plachtou utrel čelo.
– Za tri mesiace nik neumrie.
-A čo budeme zatiaľ jesť? – opýtala sa ho žena.
– neviem, – odvetil plukovník. – Ale keby nám bolo súdené umrieť od hladu, už dávno by sa to bolo stalo.“ (str. 44)

Instagramové minirecenzie sú moje kratulinké názory na niektoré knižky, ktoré ste mohli zahliadnuť na instagramovom účte dusa.zeny .