IG minirecenzia – Niekedy netreba zdolať vrchol

Paolo Cognetti – Niekedy netreba zdolať vrchol

Pohľad človeka, ktorý prechádza púšťou, je obrátený dovnútra. (str. 122)

Na knihu Niekedy netreba zdolať vrchol som sa veľmi tešila. V podstate som si ju kúpila hneď, ako som mala možnosť a aj k čítaniu som sa dostala dosť rýchlo. Je to tenučká knižka, no vedela som, že napriek hrúbke, bude mať čo ponúknuť. A určite nie málo. Od autora som čítala Osem hôr a ten titul si ma absolútne získal. Preto som sa bez strachu, s o to väčším očakávaním pustila aj do ďalšej knižky autora, ktorá sa odohráva v prírode, v horách.

Vedel som, že v horách človek kráča sám, aj keď kráča s niekým iným, no bol som rád, že sa budem o samotu deliť s týmito priateľmi. (str. 12) 

Kniha v sebe skrýva neuveriteľné množstvo pekných, podnetných a veru aj dôležitých myšlienok a otázok. Predstavuje určité zrkadlo konzumnej spoločnosti a popritom ukazuje úplne iný život, na aký nie je typický Slovák zvyknutý. Čitateľ sa ocitá v Nepále a spolu s autorom zdoláva pekné 5000covky. Zároveň sleduje život vôkol seba, prírodu, domácich, iných turistov a celkovo je vnorený do odlišnej kultúry a mentality. To na ňom zanecháva veľmi príjemný pocit, pretože autor svojím textom sa vnára do živého vnútra recipienta a budí v ňom túžby, ktoré má i on. Predostiera mu krásy, ktoré prešli jeho očami a my ako čitatelia ich vidíme vďaka jemu písmu. Napokon sám autor kladie správne otázky, ktoré môžu trápiť nejedného jednotlivca na našej planéte. No žiaľ, odpovede nikto nemá zaručené. A aj keď si ich vieme predstaviť, tak z toho obrazu je človeku zle a radšej sa niekam v mysli zahrabú.

Sú ešte vôbec niekde autentické hory uchránené pred kolonializmom mesta, ozajstné v samej svojej podstate? (str. 20-21)

Cognettiho text má gráciu, má obrazotvornosť, má chuť, má silu, má ľudskosť. Nie každému autorovi sa podarí očariť čitateľa a zároveň mu podať toto všetko ako na tácke. Čítať Niekedy netreba zdolať vrchol ponúka zážitok z putovania, no nielen toho vonkajšieho. Ponúka tiež nazrieť do studnice filozofických úvah a spoznávať krásy a tajnosti hôr, ktoré človeku zostanú navždy uzavreté. A to všetko v pokojnom tempe, aby každé jazero, každý vrch, každá rastlina či zviera a taktiež každý človek, mal v tomto diele osobitné miesto – osobitú hodnotu.

Čítať túto knihu je príjemnou čitateľskou prechádzkou, no predsalen ma Osem hôr od autora poznačilo viac. Možno aj preto, lebo to bola pre mňa jeho prvá kniha a teda ma to silnejšie zasiahlo. V tomto prípade mi akoby niečo na konci chýbalo. Neviem definovať, že čo, no nebolo to tam. 😀 😀 Preto pre mňa Osem hôr zostáva stále na prvom mieste. Určite si však prečítajte Niekedy netreba zdolať vrchol, lebo je to perfektné dielo, ktoré vás spomalí v tomto uponáhľanom svete.

Uvedomil som si, že už vo výrazoch získať a stratiť sa skrýva nanajvýš západniarsky ekonomický význam putovania po horách, kde sú výška a vzdialenosť kapitálom, ktorý vynakladaním vlastného úsilia akumulujeme, a ani trochu sa nám nepáči investíciu premrhať. (str. 122)

Instagramové minirecenzie sú moje kratulinké názory na niektoré knižky, ktoré ste mohli zahliadnuť na instagramovom účte dusa.zeny .