Andrzej Stasiuk – Východ
Do knižky Východ som sa púšťala s veľkým nadšením. Zaujala ma anotácia knihy ako aj vydavateľove slová na obálke: Nová kniha najprekladanejšieho poľského spisovateľa. Vtedy som si povedala fíha, tak ten musí majstrovsky písať. Avšak, počas čítania moje nadšenie pomaly klesalo. Mala som zrejme od nej také očakávania ako od absyntoviek a to bola chyba. Tie totižto na jeden problém nahliadajú cez objektív viacerých ľudí, nesnažia sa tlačiť autorovo presvedčenie, on je len prostriedok, ktorý zobrazuje úvahy okolia, v ktorom sa nachádza. V tomto prípade bola kniha čisto subjektívna. Išlo o autobiografiu, ktorá v značnej miere prevládala a teda to, kvôli čomu som si ju ja požičiavala, bolo tým poznačené.
Ďalšia vec, ktorá mi úplne nesadla bolo to, že autor skákal z prítomnosti do minulosti, z miesta na miesto. Celé to pôsobilo zmätočne a časti, ktoré sa vracali do minulosti ma nijako ani veľmi nezaujali. Niekedy mi akoby unikala tá pointa, že prečo to vôbec napísal…Druhá vec, bolo to z miesta na miesto. Predstavte si, že už sa chytáte, viete si vizuálne predstaviť bez problémov čo čítate a v tom okamihu autor s týmto miestom skončí a zavedie vás ďalej bez nejakej „prípravy“. A takto robí rýchle skoky počas celej knižky. K niektorým miestam sa vracia, či už v minulosti alebo prítomnosti, no vždy je to formou „neriadeného“ skoku. Samotné myšlienky skáču pred oči čitateľa a v mojom prípade už prestávala byť chuť ich vôbec zachytávať. Áno, môžem povedať, že kvôli tomu sa mi kniha nielenže horšie čítala ale ma i prestávala zaujímať a skôr išlo o jej dočítanie. Pritom je to veľká škoda, lebo som v nej naozaj spoznávala miesta, ktoré asi nikdy neuvidím.
Aj mama, aj otec opustili svoje dediny počas veľkého sťahovania prekliatych národov. Vyviedli ich z domu poroby. Z krajiny pieskov, hladu a hnoja. Z teritória opovrhnutia. Z východu na západ. Mamu tridsať kilometrov, otca stodvadsať. Zo sprostej dediny do panského mesta. Aby zabudli na svoje otrocké dedičstvo a aby nosili topánky. Na západ, do hlavného mesta, ktoré vlastenecký šturm premenil na kostru a bolo ho treba odznovu naplniť ľudským mäsom. Povstalci, Hitler a komunizmus im umožnili získať metropolu. No až do centra sa nedostali. Zastavili sa na predmestiach tak ako väčšina plebejských konkvistadorov. Ale o tom sa nehovorilo. Ani slovko. Spravodlivosť dejinného rabovania. (19-20)
Ďalšia vec, ktorá mi veľmi nesadla bol jazykový prejav autora. Zo začiatku som sa to snažila ešte prehliadať, no ďalšie a ďalšie strany ma len usvedčovali v tom, že on sa inak ako cynicky nedokáže vyjadriť, Nedokáže na nič hľadieť optimistickejšie a v podstate všetko je pre neho na figu a dobre nebolo ani nebude. Jasné, nevravím, že má byť niekto ako slniečko, keď zažil niečo zlé alebo videl veľkú chudobu. No myslím si, že vždy treba hľadať aj niečo pozitívne…jeden takýto náhľad mal titul Východ, no z tej depresívnej melanchólie to recipienta už nevytiahlo. Celkovo som sa pri čítaní cítila zvláštne. Na jednej strane som mala pocit, že sa dozvedám niečo nové, no zároveň vo mne prevládal aj pocit, že je to čisto subjektívne a to, čo sa dozviem ajtak nie je úplná alebo jediná pravda. A ja som práve hľadala viac náhľadov, viac teórií a možností. Nie len jedného zatrpknutého chlapa. Môžu o ňom napísať, že je najprekladanejším Poliakom, no ja som cez knihu Východ videla len jeho hnev na niečo/na niekoho, ktorý vypustil na papier. Nevravím, že niekoho to nenadchne. Možno práve niečo takéto hľadáte, niečo kritické, na mňa až deprimujúce.
Popri tom všetkom má však kniha svojského ducha. Myslím si, že tento rukopis autora je tak zapamätateľný a nenahraditeľný, že by ste jeho texty hneď spoznali. Ako keď speváka spoznáte po hlase, tak Andrzeja Stasiuka po texte. I napriek tomu, že táto kniha nebola pre mňa, tak dalo sa v nej nájsť niekoľko postrehov či myšlienok, nad ktorými sa oplatilo zamýšľať. (samozrejme, že boli zabalené v cynizme alebo v depresívnom duchu) Jedno mi však nejde do hlavy, že prečo niekto ide putovať bez toho, aby vedel čo by chcel tým získať buď pre seba alebo druhých. Napísať knihu a vyjadriť sa v nej, že ja vlastne neviem načo som šiel? Vždy človek niečo hľadá, nie? Čo mi chcel dať touto knihou autor, keď sám sa k tomu nevie poriadne vyjadriť… Z tohto som bola trošku mimo. A aj trochu smutná, lebo potom mi to prišlo, že však ja môžem niečo napísať, niekam sa vydať a je jedno, že prečo to robím. A tak by to podľa mňa nemalo byť. Možno týmto odbieham od recenzie a viac sa úvahovo zamýšľam, no bola to tiež súčasť knihy, ktorá formovala neskôr môj názor na ňu.
Esemeskovali sme priateľom v Poľsku. Dostávali sme útržky informácií. Pili sme červené víno v krajine, ktorá viedla vojnu. No z perspektívy Zabajkalska a čínskej hranice bola tá vojna nereálna. Rovnako ako samotné Gruzínsko – škvrna, omrvinka prilepená k veľkému neforemnému telu Ruska. Tá krajina bola priveľká, aby existovala normálnym spôsobom. Všetko sa odohrávalo niekde inde, nekonečne vzdialené, na inej planéte. Je vôbec možné byť občanom Ruska, tak ako je človek občanom Poľska, Francúzska, Maďarska, či dokonca Európy? Je možné cítiť zodpovednosť alebo vôbec nejakú spätosť s tým, čo vyvádza tvoja krajina – krajina s dĺžkou deväťtisíc kilometrov? Z perspektívy Zabajkalska sa zdalo, že Rusko môže urobiť vlastne čokoľvek, a v jeho občanovi to vzbudí len pramalý, alebo dokonca nijaký záujem. (107)
Titul Východ bol na jednej strane veľmi zapamätateľný a svojim spôsobom aj jedinečný, no mňa až tak nechytil. Pre mňa ako čitateľa sa tam vyskytlo niekoľko nudných opisných pasáží, ktoré retardovali dej. Samotný záver mi nepriniesol čitateľské potešenie či už v rovine estetickej alebo výchovnej. Chýbal mi tam záver, ktorý by definoval, čo v podstate chcel autor svojou knihou docieliť, lebo takto mi to prišlo len ako zmes spomienok, kritík, cynických poznámok a deprimovania čitateľa. Naozaj ako pozitívum hodnotím ducha knihy, ktorý bol nejakým spôsobom zaujímavý a osobitý štýl autora (ktorý síce mne nesadol, ale možno niekoho naopak zaujme) Avšak stále si myslím, že o danej problematike by sa našli aj lepšie tituly ako Východ. Či už by sa jednalo o biografiu alebo niečo cestopisné, reportážne.
Moje hodnotenie
2.5/5
Autor: Andrzej Stasiuk
Názov: Východ (2017), Wschód
Foto a text: dusazeny.sk
Úryvky sú citované z knihy Východ, strany 19,20 a 107.
