Delphine de Vigan – Spojenia
Spojenia je pomerne nová knižka, ktorá bola preložená ešte v polovici októbra. I keď kvôli svojej hrúbke pôsobí skôr ako rýchle a jednoduché čítanie, nenechajte sa oklamať. Už po prvých stranách vás dobehne autorka svojimi „poruchami“ knižných hrdinov, ktorí vám určite nebudú ľahostajní. Ústrednou postavou sa stáva Théo – 12ročný chlapec, ktorý hľadá východiská svojho mladého života v alkohole. Má problém, no keď sa na to pozrie čitateľ, tak k tomu problému ho dostali problémy jeho okolia. Autorka vynára pred recipienta úplné dno duše postáv, ich temné stránky, ktoré ich prenasledujú a taktiež s nimi bojujú.
Až na dno duše
Jedna z vecí, vďaka ktorým si ma získala táto tenká kniha je spôsob, ako autorka zaobchádzala s každou jednou postavou. Dala priestor, aby čitateľ videl celé okolie, ktoré vplývalo na školáka Théa a ktoré ho tým pádom formovalo. Ukázalo sa to, že i na minimálnom priestore sa dá krásne vykresliť charakter a premýšľanie rôznych vekových kategórií. Na jeden príbeh tak recipient nahliada s informáciami, ktoré mu poskytne vševediaci rozprávač, no popritom premýšľa, ako by sa danú situáciu dalo ľahko vyriešiť, keby …. Keby medzi ľuďmi existovala lepšia komunikácie, keby sme si našli na seba čas, keby nám záležalo na tom druhom. Namiesto toho sa však v prípade našich knižných hrdinov jedná o schovanie špiny, prehliadanie vlastného života. Dvaja hrdinovia sa však trblietajú ako nádej. Jediní, ktorí majú otvorené oči a aj srdce.
Jedno rozhodnutie – jeden život
Théo je postava, ktorú ťažko kritizovať a hodnotiť. Predsalen je to dieťa, ktoré síce robí chyby, no vedie ho k tomu znechutenie či zničené detstvo. Počas celého čítania budete mať pocit, že on nevie čo je radosť, že túži len po tom, aby si ho niekto všimol. I keď navonok sa správa inak. Chce volať o záchranu, ale zároveň nemôže. A rovnako i jeho učiteľka sa snaží zachytiť jeho volanie, no nemá dôkazy, aby jej niekto veril. Každým dňom sa tak Théo dostáva do väčšieho a väčšieho problému, pretože už nevládze vnímať okolie. Chce pokoj. V tomto bode som si ešte viac uvedomila, akí sú potrební hĺbaví učitelia, ktorí sú dennodenne s deťmi a sú schopní postrehnúť, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku. Jedna postava, ktorá predstavovala nádej v živote Théa bola práve jeho učiteľka. Tou druhou bol jeho kamarát, ktorý sa zúčastňoval na jeho pošmykoch, no vo vnútri vedel, že je to zlé a chcel byť pri Théovi najmä preto, aby ho chránil. V týchto dvoch postavách bolo vidieť lásku. V prípade učiteľky lásku k dieťaťu a strach o neho. V prípade kamaráta zas silné priateľské puto, ktoré nemožno nijako pretrhnúť. Keby sme sa pozreli na rodičov Théa, tak by sme si zas mohli všimnúť nezáujem o to dieťa, určitú nedospelosť a zrieknutie sa zodpovednosti. Práve to môže zničiť jeden z ľudských životov.
Koniec – dobrý/zlý ?
V tejto knihe nie je ani tak dôležitý koniec, ako cesta k nemu. Môžem rovno povedať, že sám čitateľ sa napokon rozhodne, či koniec bude šťastný, alebo úplne temný. Avšak tá cesta, ktorú vytvorila autorka, ktorá viedla cez psychiku postáv, cez morálne zásady, cez lásku i nenávisť, práve tá cesta môže povedať človeku – tak toto robíš vo svojom živote zle, alebo skús na sebe ešte popracovať. Možno sa niekomu bude zdať, že to bolo o ničom, no v tom prípade si myslím, že NEČÍTAL. Prechádzal možno očami a prehadzoval strany… No to podstatné sa nedostalo do jeho vnútra. Ja osobne si z knihy beriem najmä tú potrebu všímať si viac okolie a o veciach sa rozprávať a nie ich v sebe dusiť. Síce som nezažila také extrémy ako autorkine postavy, no aj na základe ich vymyslených životov si viem predstaviť, kam smeruje neláska a nevšímavosť.
„Sú to neviditeľné väzby spájajúce nás s inými ľuďmi – so živými či s mŕtvymi. Sú to sľuby bez ozveny, ktoré sme si šepkali, spojenectvá bez slov, dohody uzavreté najčastejšie medzi nami samými, príkazy prijaté bez toho, aby sme ich počuli, podlžnosti uchovávané v najtajnejších záhyboch pamäti.
Sú to zákony z detstva, driemajúce niekde hlboko v našich telách, hodnoty, ktorým vďačíme za to, že chodíme vzpriamení, základy umožňujúce nám vzdorovať, nečitateľné zásady, ktoré nás rozhlodávajú a uzatvárajú do seba. Naše krídla i naše putá.
Sú to odrazové mostíky umocňujúce naše schopnosti i hroby, do ktorých pochovávame naše sny.“ (s. 5)
Záver
Už ako z textu vyplýva, tak táto knižka ma nesklamala. Hovorila o vnútre človeka, o jeho potrebách i sklamaniach. Nabádala k väčšej všímavosti a napokon i keď v nej vystupovali postavy, ktoré ničili hlavného hrdinu, našiel sa v jeho okolí i niekto pre koho bol veľmi dôležitý. Ak hľadáte knihu zo súčasnosti , ktorá bude viac zameraná na psychickú stránku človeka, tak určite siahnite po tejto. Vyžaduje si síce náročnejšieho čitateľa, no stojí za to.
Moje hodnotenie
5/5
Autor: Delphine de Vigan
Názov: Spojenia (2018), Les Loyautés (2018)
Foto: dusazeny.sk
