Ahojte,
v tomto článku by som sa vám rada otvorila a povedala vám, čo so mnou bolo, keď som ďalej nepokračovala na druhý stupeň vysokej školy.
Mám vyštudované učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a náboženskej výchovy – nenormálne dlhý názov – s titulom Bc. Prečo som nešla ďalej? Nebavilo ma to. Nevedela som si predstaviť, že po škole skončím v škole :D:D. Taktiež som už mala pokrk nervov a toho, ako sa niektorí učitelia doslova vyžívajú v tom, aby nám čo najviac znepríjemnili život. Samozrejme, že sa našli aj takí, ktorí boli úplne super. (Bodaj by boli všetci takí.) A tiež som sa stále cítila unavená, cukor bol príšerný a nevedela som si predstaviť, že takýto stav mám mať ešte dva roky. Bolo tam toho proste viac, čo ma odrádzalo od toho, aby som pokračovala.
Hneď po tom, ako som mala po obhajobe, ktorá bola mimochodom úplne fajn a dobre som sa porozprávala s komisiou (zároveň sme boli skupina, ktorá si celkom sadla na to, že sme boli zmiešaný aj s iným odborom, neboli sme len učitelia, ale aj editori, čiže môžem povedať, že to bol veľmi príjemný deň v škole), no tak potom som si začala hneď hľadať prácu, cca. som už aj mala niečo nájdené. Napísala som do Panta Rhei, odkiaľ sa mi ozvali dosť rýchlo a hneď sme aj dohodli pohovor. Skončilo to tak, že prácu som mala ešte predtým, ako v rukách diplom. Ak si však myslíte, že som robila v klasickom Panta Rhei, tak ste na omyle. Zaúčala som sa síce v normálnej predajni (čo bolo nakoniec na dve veci, keďže všetko potom fungovalo inak), no v Bratislave som robila v niečom ako odnož Panta Rhei a to Knihy za groš. Obchodík sa nachádzal a stále by sa mal nachádzať na Obchodnej v Bratislave a dochádzala som tam buď 5 alebo 6 dní do týždňa. Nepýtajte sa koľko som precestovala :D:D stále som však mala nádej, že je to niečo, čo chcem robiť, veď práca s knihami je super. Poďme sa však pozrieť do reality, ktorá ma už očakávala.
Hneď, ako prvé som zistila, že to dochádzanie je príšerné. Bola som síce zvyknutá na Nitru celé tri roky, no toto bolo aj 6 dní, čo znamenalo, že som nemala vôbec čas a bola som nenormálne unavená. Mala som buď ranky, na ktoré som vstávala 5:30 a domov som prišla pred 18:00, alebo poobedky, kedy som chodila 9:16 a domov prišla po 21:00. Toto však bola ešte moja chyba, že som to predom nezhodnotila lepšie, nuž čo ja som si verila, že to zvládnem. Telo si však myslelo napokon niečo iné. No a na svete bol prvý mínus mojej normálnej pracovnej skúsenosti na TTP. Tie ďalšie však už boli skôr zo strany Panta Rhei alebo Knihy za groš. Stále neviem, ako si to oni vôbec predstavovali, keď sme mali bločky PR, ale kartička ani študentské zľavy u nás nefungovali tak ako v PR. Zmluva proste bola s nimi… Keď som nastúpila do práce bolo leto a my sme nemali chladničku. Tým, že som dochádzala, tak som si jedlo nosila so sebou. Nie raz som sa modlila, nech sa tomu nič nestane a nemám žiadne žalúdočné problémy. Ďalší problém nastal s klímou. Začali z dverí vypadávať šróby. Proste to bolo určite začarované miesto :D:D. Mojou náplňou práce bolo predávať. Dosť ma zarazilo, že som tam bola týždeň a musela som spraviť dochádzku, čo má robiť vedúci. (Vtedy som však ešte nevedela, že tu to funguje tak, že keď ty niečo potrebuješ, tak zhora sa nik neozve, ale keď oni niečo potrebujú, tak to máš mať hneď.) Netýka sa to samozrejme všetkých ľudí, s ktorými som prišla buď do telefonického alebo emailového kontaktu. Našli sa aj také zamestnankyne, ktoré hneď pomohli a boli veľmi zlaté. Takže nehádžem do jedného vreca! Inak tá práca bola jednoduchá, spočívala v prevzatí tovaru, spracovaní faktúry, načítania kníh a ocenenia. Potom sa už len predávali. Ďalej sa logicky robili uzávierky a odpisy, ktoré som ja našťastie nemusela robiť, lebo zas by to bolo systémom pošlem návod a spravte to, alebo to spravte bez návodu, veď je to ľahké. Na veľkú smolu som sa ocitla vo svete kníh, ktoré ja nevyhľadávam. Mali sme plno Marenčinu, tých ženských románikov, ktoré sú na jedno kopyto (väčšinou, čo nemá nejakú šancu zamútiť vodami slovenskej literatúry). Okrem toho tam bol Ikar, ale všetko už staršie knihy a veľa kníh pre malé deti. Na dverách bolo nalepené, že zľavy sú do 80%, väčšinou to boli 30% ale samozrejme aj vyššie (max tých 70%). Myslím si, že ten výklad bol dosť mylný, keď nacapia názov Knihy za groš, a vo výklade sú knihy s plnou cenou. Veľa ľudí tak prišlodo predajne, že len kvôli tomu, ale keď videli, že je to len ťah, tak aj odišli. Momentálne neviem, aké knižky tam majú, dúfam, že oveľa lepšie. Toto všetko čo píšem sa týka konca leta. Odvtedy som tam nebola. Čiže je možné, že tam nastali nejaké zmeny.
Ja som o výpovedi svojmu nadriadenému hovorila ešte predtým, ako som musela ísť do nemocnice s tým, že som mu rovno povedala, že v septembri už nebudem pracovať. Potom mi prišlo aj dosť nepríjemné, keď napísal správu, že ,,Do 14.09.?“ Vyjadrila som sa veľmi presne, tak mi takéto vyjednávanie prišlo vrcholne neslušné. Na jednej strane mi prišlo ľúto, že bývala kolegyňa to tam všetko musí ťahať sama. Vedela som, že aj ona potrebuje ísť po doktoroch, že nevládze, ale na druhú stranu som bola už presvedčená, že robím dobre, keď dávam výpoveď. Nakoniec som na tomto mieste odpracovala niečo vyše 70 dní a zabila tým celé leto :D:D. Získala som aspoň nejakú skúsenosť. Keby mám však odpovedať na názov článku, tak to bola práca, ktorá mi nesadla. Dôvod bol taký, že som nijako neprichádzala do kontaktu s autormi a ani s novými publikáciami ( iba ten výklad no… ). Taktiež som nemala šancu nejako využiť vlastnú kreativitu a moje pocity boli veľmi zmiešané z tohto miesta. Iné to je zrejme na miestach, kde to viac žije, sú tam besedy, krsty…, no tu som pociťovala nesmiernu nudu. V podstate sa mi do istej miery potvrdilo to, čo som počula od ľudí, ktorí niekedy u nich pracovali. S Panta Rhei už nie som v žiadnom vzťahu, jediné, čo zvyknem urobiť je, že pridám na ich internetový obchod nejaký názor ku konkrétnej knihe. Som rada, že som už len ich zákazník a v tomto smere ich určite mienim podporovať, preto ani tento článok nemá za žiadnu cenu nejako ich zatratiť. Momentálne sa teším novej pracovnej skúsenosti, ktorá ma čaká a myslím si, že je to pre mňa v mnohých ohľadoch väčšia výzva aj do budúcnosti, pretože budem aj učiť, aj písať, aj radiť ohľadne literatúry.
Týmto článkom nijako nemienim uškodiť spoločnosti Panta Rhei, len som v ňom zhrnula moju osobnú, pracovnú skúsenosť.
Zdroje obrázkov: fb stránka Knihy za groš
dusazeny.sk
Fotky boli robené v kaviarni Old School Coffee House .
