Ahojte, v tomto článku by som sa vrátila do augusta, kedy som bola na desať dní na liečení v Ľubochni. Rada by som v ňom zhrnula nejaké pozitíva a negatíva tejto nemocnice a povedala, ako tento pobyt prebiehal.
(fotky v tomto článku sú fotené v obci Palárikovo)
To, aby som išla na niekoľko dní do Ľubochne, konkrétne do Národného endokrinologického a diabetologického ústavu, som počúvala dosť často. V podstate odkedy som mala prvé skúškové a moje výsledky sa začali kaziť. I keď som nechcela (veď, kto by chcel ísť dobrovoľne do nemocnice), tak toto leto som tam nakoniec šla.
Na cukrovku sa liečim od štrnástich rokov a na liečbu inzulínovou pumpou som prešla niekedy na strednej škole. Tým pádom som edukáciu absolvovala ešte na Kramároch a ako som napokon toto leto zistila, tak tých poznatkov som mala málo. Aj kvôli tomu som tam bola vyslaná, aby som prešla edukačným kurzom a taktiež lepšie nastavila svoje bazálne a bolusové dávky.
Tento ústav sa nachádza v peknej časti Slovenska, keďže je na Liptove. Preto prostredie dediny pôsobí pokojne a tým, že je to v malej obci, tak tam nemá byť ani z čoho hluk. My ako diabetici s detskou cukrovkou sme boli spolu so stareckou cukrovkou v budove a zvlášť v budove boli deti. S nimi sme sa stretli maximálne počas jedla a aj to len tak, že prechádzali cez našu jedáleň do svojej. Ja som bola v klasickej izbe, ale viem, že za nejaký príplatok je možné si zaplatiť aj súkromnú izbu. Na izbe sme boli tri, dievča v mojom veku a jedna dôchodkyňa so stareckou. Viac času som strávila s tou slečnou, keďže sme boli aj hospitalizované naraz a mali sme prejsť rovnakou edukáciou.
Edukácia spočívala v tom, že sme mali niekoľko prednášok (do 1 hod.) a na záver nám doniesli test na izby, ktorý sme mali vypracovať. Samozrejme, že to nebolo takou formou ako v škole, nepísali sme si poznámky a ani test nebol hodnotený. Všetky prednášky, ktoré s nami sestričky prešli, sme dostali aj vytlačené. Prednáška bola robená aj formou podnetov, kedy sme o danej problematike mohli aj diskutovať, alebo sa podeliť o vlastnú skúsenosť. Sestričky nám sľúbili, že nám nejaké dokumenty pošlú aj mailom, no do dnešného dňa nič neprišlo. Zrejme sa na to zabudlo. Okrem edukačných hodín ohľadne inzulínov, cestovania, športu, ochorení ….atď, sme mali aj jedno školenie ohľadne stravovania a to s diétnou sestrou. Tie so sestričkami boli oveľa lepšie nachystané a aj časovo zvládnuté. Tým, že sme sa jednotlivým témam venovali zvlášť, nám umožnilo, že sme si aj lepšie zapamätali dané informácie. S diétnou sestrou sme mali jednu prednášku a boli sme tam pomiešaní (čiže nás bolo mnoho narozdiel od prednášok od sestričiek). Snažila som sa niečo vybaviť z tejto prednášky, ale mám úplne prázdnu hlavu. Nemyslím si, že jedna prednáška počas pobytu je dostatočná. Ak by to chcelo byť naozaj kvalitne prednesené a zamerané sa na to stravovanie podrobne, tak by to iste nebola len jedna prednáška, počas ktorej odznelo všetko a nič zároveň.
Stravovanie bolo kameňom úrazu celej nemocnice. Práve preto, že sme tam boli diabetici, tak by si človek myslel, že stravu nám tomu aj prispôsobia…Samozrejme, že nám nedávali žiadne sladkosti, ale dostávali sme minimum mäsa a zeleniny. To vraví za všetko, keďže toho môžme najviac jesť. Vkuse do nás tlačili zemiaky a niekedy sme ani nevedeli, čo jeme, lebo to vyzeralo príšerne. Polievky sme mávali riedke, niekedy tiež ťažko identifikovateľné. Nuž a raňajky počas všetkých dní boli grahamový rožok s maslom. (poprípade trošku šunky alebo syra, zeleniny tiež minimálne) Ako desiatu poprípade olovrant sme dostávali jablká a pomaranče, ktorých sme boli už prejedení a podľa mňa nikto z nás si aspoň dva týždne nedal žiadne ovocie. Stravovanie bola oblasť, ktorá bola príšerná a pri pomyslení na návrat domov, som sa najviac tešila na to, že sa najem….a priberiem naspäť to, čo som tam schudla.
Voľného času bolo veľa. Na začiatku nás ešte posielali na rôzne vyšetrenia, no tie po pár dňoch skončili a my sme si čas merali len na základe glykémií a jedla. Merania sme mali ráno, po jedle, pred obedom, po obede, pred večerou, pred spaním, o 1 v noci a o 3 v noci. V prípade potreby sa ešte pridali časy. Diabetici toto poznajú. Tým, že na merania sme museli chodiť, tak nebola veľmi šanca, aby sme z okruhu nemocnice odišli. Čiže sa stalo to, že nastala veľká nuda, lebo tam nefungovali ani športoviská, na ktorých by sme sa mohli realizovať. Čiže, aj keď bol areál pekný, nedal sa úplne využiť. Na druhej strane však treba povedať, že nie je to nemocnica, v ktorej by bol pacient väznený. Mali sme dosť slobody, kedykoľvek (ak to nevyžadovalo vyšetrenie, vizita alebo iný zdravotnícky úkon), sme mohli opustiť budovu.
Čo sa týka lekárskej starostlivosti, tak nemôžem nič vytknúť smerom k sestričkám ani doktorke, ktorá bola mne pridelená. Nenastal žiadny konflikt medzi ošetrujúcimi a ošetrovaným, v tom čase keď som tam bola. Vizity prebiehali každý deň okrem víkendu a boli rýchle, stručné, pochopiteľné. Ak sme mali nejaký problém, tak sme ho riešili so sestričkou, ale samozrejme, ak tam bola doktorka, tak sme mohli aj s ňou.
Z tohto liečenia som odchádzala s pocitom, že viem omnoho viac, ako keď som tam išla. Rovnako som však odchádzala aj nenormálne vyhladovaná :D:D:D . Myslím si, že by som tam nemusela ísť, keby mi dané informácie predá aj moja ošetrujúca diabetologička, no pri nej mám však pocit, že je na to, aby mi predpísala inzulín, príslušenstvo k pumpe a to je asi všetko.
Myslím, že v článku som sa vyjadrila všetko, čo som chcela, čo sa týkalo môjho liečenia. Poprípade mi môžte aj vy nechať komentár, že akú vy máte skúsenosť s nemocnicami.
